Maroko 2014

2014 Október 9
by ivano

Fotogaléria s popisom

video

Maroko sme dosť dlho odkladali, až tento rok sa podarilo manželke  uvoľniť na dlhšie, tak rozhodnutie bolo jasné. Maroko je jednoducho pre expedičákov povinnosť. No a aby cesta nebola rovnaká tam aj späť, zvolili sme dlhšiu variantu cez kusisko Európy, kde sme ešte neboli. Cez Franciu – údolie rieky Loiry a potom na juh pozdĺž pobrežia Atlantiku, t.j. cez Španielsko a Portugalsko. Tak sa dostaneme do Maroka, hlavne do saharských oblastí až v druhej polovici septembra, čo som dúfal, že už budú teploty vhodné pre nás severanov na prežitie.

Tak 31.8. vyrážame, klasika, Rakúsko, potom nudné Nemecko, dážď, hustá premávka, pár metrov pred nami dostala jedna vodička šmyk a napálila to do zvodidiel, ledva som ubrzdil. Pomáhal som ju aj vyťahovať, zdalo sa, že okrem šoku je nezranená. Potom zácpa pri Mníchove, odklon mimo diaľnice. Koniec prázdnin a návrat turkov asi spravili svoje. Flek sme zišli z diaľnice a kdesi pred Stuttgartom pri nejakej reštike to zabodli.

Druhý deň pokračovanie v hustej premávke, ale vo Francii už voľnejšie, ale zato o dosť drahšie :-), za cca 300 km úsek som platil 90 eur. Šialené. Navečer už vedľajšia cesta na zámok Chambord, najväčší na Loire. Pôvodná dohoda s manželkou boli tri zámky, neskôr sa mi to podarilo zjednať na dva. Sama neskôr videla, hoci to nepriznala, že sa to už opakuje. Toľko jedální, spální, baldachýnov, obrazov a stále to isté :-)

Spanie na stellplatzi pri zámku, ráno prehliadka, bol ale fakt pekný. Po naháňaní sa po diaľniciach som mal pocit, že začala dovolenka. Platenie za stellplatz trochu šok, automat mi narátal 90 eur,  zarátal mi cenu ako dva dni autobusu, miesto jednej noci karavanu. Elektronický blbeček ma zaradil ako autobus :-) ale reklamácia u správcu parkoviska bola úspešná, zmenili to na nejakú dvacku.

Potom cesta na zámok č. dve, Château de Chenonceau, ten bol tak zaujímavo riešený cez rieku, originálne, pekný park okolo, ale už dosť ľudí, no čo už.

Po zámku do La Rochelle, chceli sme pozrieť historickú časť, ale ani pri najväčšej snahe a dlhom blúdení sme niekde aspoň trochu bližšie centra nezaparkovali. Tak sme to vzdali a zvrtli to na ostrov Ille de Re, kde sme po dlhšom blúdení úzkymi dedinskými uličkami našli kľudný flek pri oceáne, večer sledovali surferov, ako znovu a znovu padajú do vĺn. Okrem pár výnimiek nikto nevydržal stáť na doske  celú vlnu. Asi to nie je jednoduché, ale hodiny byť v studenej vode, preraziť viackrát vlnu, potom sa postaviť a po pár metroch padnúť a nechať sa prežuť slušnou vlnou, a zase opäť sa predierať lámajúcimi vlnami, no moc zábavné sa mi to nezdá. Ale každý máme niečo iné. Ale dobre sa na to pozeralo.

Ráno problém, jedna z motorových batérií ukazuje napätie 10,2V, mal som už doma podozrenie, napätie bolo pod 12V, ale pripisoval som to krátkym cestám v lete. Ale ono to zrazu prdlo. S maličkou dušičkou som otočil kľúčik od zapalovača, našťastie druhá batéria to podržala a naštartoval som. Potom do dielne, objednali batérie, za pár hodín tu budú, využili sme čas na peknú prechádzku po pobreží a príjemný obedík s morskými potvorami. Cena už tak príjemná nebola :-).

Nákup v supermarkete nás len utvrdil o vinárskej veľmoci, neuveriteľné množstvo druhov za úplné superceny. Aj ostatných potravín bol neskutočný výber. Trebárs 30 druhov rajčín, 20 druhov zemiakov, 100 druhov syrov, problém bol z toho obchodu vypadnúť. Hlavne teda pre manželku :-)

Potom trajekt cez záliv, ktorý skracuje dosť cestu, hľadanie fleku, klasika len kempy a parkoviská, nakoniec snové miesto na dunách, bohužiaľ ale hneď vedľa cesty, ale s minimálnou premávkou. Zase surferi, namočenie v oceáne, príjemný večer, prechádzka po pláži.

Ráno nás budia prvé autá, potom taká trochu zachádzka na najväčšiu dunu v Európe, taký highlight som ale nečakal. Po parkovisku, reštikách, suveníroch a spúste ľudí vyjdeme z lesa a do cesty skočí hora piesku, ale priamo z lesa, neskutočne krásne. A na druhej strane padá priamo do oceánu, ešte aj s takou kosou, no a dlhá kilometre. Neuveriteľné. Na Sahare boli neporovnateľne väčšie, celé pohoria, ale tam to človek akosi čakal, ale duna v lese? Nevzniklo to ale vetrom, ale nejakými geologickými procesmi, ktorým by som nerozumel ani v slovenčine, a tam bol navyše popis len francúzsky :-)

Po dunke zase ďalej na juh, ešte Francia, pekné lesy, za tým pláže, ale dostupné len na vybraných parkoviskových a kempových miestach. Španielsko úplne iné, hory až k oceánu, ale mestá škaredé, uplácané, nahustené. No a Bilbao úplný des, zostava všetkých možných čmudiacich fabrík, železiarne, oceliarne, rafinéria a čo ja viem čo všetko. Síce to dáva ľuďom prácu, ale miesto na život nič moc. Flek tradičný problémik, nakoniec na konci mesta Laredo pri dune a reštike, síce taký čudný zákaz kempovania, ale treba vždy nájsť zodpovedajúcu teóriu, že to na mňa neplatí. V tomto prípade som nekempoval, len stál :-). Ale krásna pláž a večerná prechádzka. A noc kľudná, tichá.

Potom španielske pobrežie, naľavo hory,  napravo oceán, príjemná klíma, občas sa mihol krásny výhľad na oceánové plážičky, samozrejme ako vždy, keď nehľadáme flek na spanie :-). Ale aj občas priemysel, čosi čmudilo. Flek až po dlhom hľadaní cez cestičky k oceánu, nakoniec krásna pláž s malým parkoviskom, ale my sme sa ešte zmestili. Pokec s miestnymi, veľmi ma rozveselili otázkou, či surfujem :-) . Na Slovensku. Oni si ozaj nevedia predstaviť, že niekto nesurfuje :-). Večer tradičná prechádzka po pláži, ten oceán má svoje čaro. No a samozrejme spestrené surfistami, ktorí sa tam vydržali močiť až do tmy. V noci tam ostalo len pár obyťákov.

Ráno prvý krát dážď, ale príjemne teplo, cez deň sa to striedalo. Potom Santiago de Compostela, samozrejmý problém s parkovaním, problém už len nájsť akékoľvek miesto,  všade nejaké režimy parkovania, zákazy státia, zastavenia, no ale nech ma skúsia odtiahnuť :-). Spýtal som sa na cestu do stredu mesta takej peknej dievčiny, tá že pôjde s nami, ide tam tiež. Tak sme pokecali, šikovné žieňa, plynule rozpráva anglicky, francúzsky, taliansky, arabsky a španielsky. Pochádza z Maroka, tak som aj vyzvedal. Študuje v Compostele jazyky a bude robiť v Sýrii ako komunikátor medzi dvomi dosť rozdielnymi svetmi, moslimským a našim západným. Pozná obe kultúry, myslím, že takýchto ľudí by malo byť viac. Zanechala výrazný dojem, navyše zaujímavo krásna. Škoda, že toto nebude čítať, potešila by sa, ako ju chválim :-). Určite by sa kvôli tomuto pri jej nadaní naučila za pár dní aj slovensky :-)

Portugalsko tiež pekná, zelená krajina, ale trochu viac bordelu ako v Španielsku. Porto sme len prešli, nemal som síl na ďalšie veľkomesto, ani som nemal súradnice nejakého vhodného parkoviska, pozreli sme len panorámu z mosta. Za Portom flek na pláži, samozrejme surfisti, tu surfuje hádam každý, zvláštna hmla nad oceánom, úchvatný príboj.

No a v noci sme tak v diaľke počuli diskotéku, potom taký opilecký rev, ktorý sa približoval, a skutočne bola to hlučná partia z nedaľekých slumov, o ktorých sme si mysleli, že sú prázdne, veď predsa v EU nemôže nikto v takých chatrčiach bývať. Ukázalo sa, že to bol omyl. Môže. Tak sme si moc nenaspali, vyvádzali vonku až do nejakej štvrtej, potom ich vyhnal dážď. Podcenili sme okolie, chybná rekognoskácia terénu :-). Ale musím poctivo priznať, že manželke sa večer tie polorozpadnuté domčeky nezdali.

No a ďalej tvrdohlavo na juh, postupne čoraz väčšie sucho, ale pomerne prázdne diaľnice. Skutočne najhustejšia doprava je u nás v strednej Európe, Nemecko, Rakúsko, severné Taliansko a pod., tuto je to podstatne lepšie. Zácpu sme tu na západe, ani v celom Maroku nezažili. Ešte trochu kultúry, obrovský monastyr Alcobaca založený v 12 stor., nádherný, majestátny, kedysi tam mnísi mali ozaj silné postavenie, bohatstvo a vplyv.

No a čo ma ozaj dostalo, obrovská kuchyňa s pecou, v ktorej sa mohlo piecť až 9 volov naraz. Tá pec mala komín až úplne hore na strechu, odhadom tak 6 poschodí. No a to sa hovorí, že mnísi viedli asketický život, plný rozjímania a pôstneho jedla :-) Títo to asi neboli.

Flek sme našli úplne nádherný, nad útesmi, asi 1 km po šotolinovej ceste, bol síce zákaz karavanov, ale zase som si to zdôvodnil, že ja mám camper, nie karavan, na mňa to neplatí. A skutočne, nikto ma v noci neodtiahol :-). Krásne miesto, večera nad útesmi s pohárikom červeného, prechádzka do malilinkatého rybárskeho prístavu medzi útesmi, človek aj zabudne na predchádzajúcu noc medzi opileckou partiou.

Ráno ešte krásne raňajky s výhľadom, potom ako inak na juh, Portugalsko aj krásne miestečká, potom cap Sagres, najjuhozápadnejší :-) cíp európy. Krásne miesto, možnosť kempovať hocikde, nádherné útesy.

Neskôr  už aj mega hotely, zase Španielsko s jeho neuveriteľnými plochami pomarančovníkov, citrónovníkov, fóliovníkov a všeličoho. Úplne nekonečne intenzívne poľnohospodárstvo. Flek pri mestečku Conil de le Frontera na pláži, pekné, biele mestečko, večer žilo a bola aj príjemná večera v reštike.

No a ráno už konečne na Algeciras a trajekt do Afriky. Ešte krásne prvé výhľady na Afriku a Gibraltár.

Na trajekt sa nás hneď ujal nadháňač, no čo príprava na Afriku, kde to bude súčasť každej činnosti. Potom trajekt, o 14.00 sme vyplávali smer Afrika, do Ceuty, potom hranica s Marokom. Už som zažil všelijaké hranice, ale chaosom sa táto umiestnila v rebríčku na poprednom mieste . No a spústa všelijakých týpkov, emigrantov, pašerákov, zmätok. Tu som použil služby miestnych poskokov, zjavne boli s colníkmi jedna ruka, vybavovali okrem iného zapísanie dvoch áut /MANa a quada/ na jednu osobu do pasu, pre nich zložitý hlavolam, ako môže niekto prísť do Maroka na dvoch autách :-), no ale nakoniec s ich prispením som tak za hodku bol v Maroku.

Zo začiatku pobrežie stredozemného mora, rezorty, aj nejaké vládne rezidencie – podľa množstva policajtov. Na každom kruháku bol jeden, ale potvrdili sa správy, ktoré som mal, cudzinci sú tabu a majú príkaz nezastavovať ich. A skutočne, na celej ceste napriek enormnému množstvu policajtov a check pointov bol vždy len pokyn ísť ďalej. A keď niečo človek potreboval, napr. sa spýtať na cestu, vždy slušní, ochotní, skoro vždy sa dalo aspoň trochu anglicky. Zrejme je to vážené zamestnanie a prechádzajú dosť výberom.

Tankovanie do oboch nádrží do plna, cena príjemná, 1 euro, dokonca na kartu. Flek, prvý v Maroku na pláži na takom súkromnom parkovisku. Pekný. Varovanie majiteľa, že sa nemáme kúpať v noci, lebo chodí policajná hliadka, aby nás omylom nepokladali za niekoho iného. Ozaj policajný štát.

Ráno sme našli človeka, čo nás strážil, teda aspoň to tak vyzeralo, sedel vedľa na stoličke.

No a potom už cestička cez hory, síce asfalt, ale všelijaký, úroveň dediniek sa zhoršovala, no čo, afrika.

Prvý cieľ bol Fes s jeho starou časťou a medinou, hneď pri vstupe sa na nás nalepil nadháňač do kempu, dlho sa držal vedľa auta, potom za ním. No teda boj o každý dirham je to tvrdý :-). My sme mali vyhliadnutý svoj, bolo tam pár áut, na recepcii nám vnucoval  sprievodcu, keď sme ale odmietli, bol už dosť odmeraný a ani nám nechcel zavolať taxi. Ten sme stopli na ulici a taxikár nám predviedol koncert jazdy v chaose. Takto jazdiť denne, no klobúk dolu. Ale vedel to, tam sa šoféruje podľa citu, ale základné predpisy, ako že červená, platia. Napred sme omylom vliezli do kasbachu, čo je ich taká chudobná štvrť, dosť chudoby s podivnými ľuďmi, smradom a bordelom. Potom už správna medina,  zo začiatku wow, potom sa to už trochu okukalo a opakovalo. Neuveriteľná zmeska rôznych typov ľudí, berberov, arabov, černochov , zahalených báb, nezahalených,  ošatkovaných, neošatkovaných, medzitým pekné černošky, no guláš. Ale nemal som pocit nejakého nebezpečia. Ani neboli extra vlezlí. Vyliezť z toho bludiska problém, GPS ale pomohlo. Noc v kempe trochu hlučná od cesty.

Ďalej na juh cez hory na Midelt, krásna náhorná plošina, potom ešte na počudovanie v horách lyžiarske stredisko, pekné cédrové lesy a pekná príroda, ale trochu ako doma. Neskôr sa to ale rýchle zmenilo.

V Midelte kemp, chceli sme spraviť na quade offroadovú klasiku Cirque de Jaffar. V kempe jediní, neskôr prišli dvaja anglickí motorkári a dva karavany. Ale kľud, pohoda. No a ako som chcel dať dolu quada, otočím štartér a ticho. Motor ani necukol. No teda, tak majiteľ kempu hneď riešil, zavolal dvorného mechanika, ten za pár minút prišiel, rozobral, pobabral sa v štartére a bolo. Zapýtal 500 dh /kurz k eur 1:10/, ja som zjednal 300, ale musel som ho povoziť po meste na quade. Všade každému mával, bol hviezda dňa. No a ešte aj majiteľ kempu sa povozil.  No ale odvtedy som motor na výletoch nevypínal. Ak by som to nenakopol niekde v horách na piste a úplne sami, no teda divná, zimomriavková predstava.

Btw, títo berberi pili ako diví. Porozdával som, resp. vysomrali asi 10 pív, pýtali aj whisky, ale tú som nemal, mali taký svojský výklad koránu, vraj oni piť môžu, len sa nesmú opiť :-), no ale ak by bola whisky, neviem neviem. Berberi sú takí vlažnejší k islamu.

No a ráno quad, išli sme do pustatiny, nezabudnúť garmina, vodu, nejaký proviant, reštiky nebudú :-), zbrane na túlavých psov -hlavného ostreľovača peprákom robila manželka :-), nejaký vercajch, cukríky somravým deťom, cigarety pastierom a ideme. Hneď za mestom voľná príroda, nádhera, sloboda, priestory, uháňať tam, quadový sen, no krása.

Stretávali sme len berberských pastierov, títo ľudia,  žijú mimo miest a civilizácie , majú len dobytok a uplácaný dom z hliny. Nechápem ako žijú v zime, dreva je tam minimum. Deti do školy, ako? Kupovanie chleba, za čo? Šaty?  Deti strašne zlaté, keď nás videli, hneď pelášili do cesty, mávali, niektorým sme dali cukríky, neuveriteľný pohľad malého nesmelého dievčatka, krásneho ako anjelik. Až smutno, že je odsúdené na osud večnej chudoby. Nemá šancu sa z toho dostať. Človek nevie, či robí dobre tými cukríkmi . Ale tá vďačnosť v očiach… ale dal som aj peniaze matke s deťmi, tiež otázka, či ich to nekazí, možnože je  na tom až tak zle, že hrdosť ide bokom.

A ozaj, deti, je ich tu veľa a sú veľmi krásne. Ako anjelici, hlavne dievčatá. Neskôr sa ale menia. Ešte tak okolo dvadsať, síce už so šatkou, ale vidno aj milé a pekné. Potom ale ich rysy nejako zhrubnú, zdrsnia, len tak zazerajú, nekomunikujú, žiadna iskra v očiach, ja neviem, myslím, že to môže byť aj takým vylúčením zo života. Všade v mestečkách, dedinkách komunikujú len muži, sedia v nejakých kaviarňach, jedia posedávajú, postávajú, ale ženy vidno len pri ťažkej práci alebo len zriedka, niekedy ešte ako predavačky v obchodíkoch. Možno to ich robí potom také nasraté, no samozrejme, je to ich kultúra, musíme ju rešpektovať, ale zdá sa mi to proti prírode. Vylúčiť polovicu populácie z bežného života, z komunikácie, zo sociálnych vzťahov, už mladí komunikujú chalani zvlášť, baby zvlášť, nevidno nejakú partiu ako u nás, mladých ľudí, podotýkam ľudí, t.j. aj dievčat a žien,  smejúce sa baby, randenie, diskotéky, párty, tu vyberie manželku rodina a pred manželstvom chlap o nejakých bližších kontaktoch so ženami môže len snívať. No teda prežiť takú mladosť bez báb, to predsa musí človeka poznačiť na celý život. No ale to som odbočil :-), nedalo mi

Postupne vchádzame do hôr, krásne výhľady, divoká príroda.

No a neskôr do úžľabiny, ktorá je vlastne koryto rieky, kde každý väčší dážď urobí terén nezjazdnejší. My sme ho mali dosť ťažký, dokonca som ani nenašiel stopu po aute alebo motorke. Mal som ale trasu od nemcov, čo to prešli s MANom, bolo to ale pred rokmi, teraz s takým autom úplne, ale úplne bez šance. Asi sa nebude dať úplne spoľahnúť na tracky, čo mám. Príroda to tu rýchlo mení. Je možné, že sme to prešli v tomto roku prví. Podľa mňa je autom neprejazdný, sú tam veľmi úzke miesta, na auto by sa museli skaly asi posunúť nejako navijakom. Aj mi trochu cukalo, či to prejdem.

Ale zvládli sme. Silný zážitok. Príroda, ľudia v horách, ozaj tvrdý život.

No ale na doterajšej ceste aj večné čosi ponúkanie, somrovanie, dohadzovanie všeličoho, neodbytnosť týchto ľudí. Nemáte voľbu, nedáte, nekúpite, neodíde, čupne si a je tam. Má čas. Ak niečo dáte, alebo kúpite, prídu ďalší. Ak niekde zastanete, aj v pustatine, za chvíľu je niekto pri vás. Jednoducho sa tu treba naučiť s tým žiť. Už sú tu pokazení turizmom. V Európe ak chcete mať kľud, hľadáte miesto mimo kempu, tu sa ukazuje pravý opak. Ak tu chcete mať kľud od “bonžúrov” /tak sme ich volali, ich prvé slovo bolo vždy bonžúr/, idete do kempu, kde ste skoro sami, alebo len pár áut a nikto neotravuje. Dúfam, že na Sahare to bude inak. Našťastie sa to neskôr potvrdilo.

Ráno smer Ar Rachidia, nádherná cesta cez hory, neskutočný kaňon rieky Ziz,

potom už púštny charakter, suché, okrem pár oáz . Ale všade občas človek, pastier. V mestečkách ale  niektoré domy celkom slušné. Aj uprostred pustiny, ak je voda, zrazu zelené, keď sa to skultúrni , dá sa aj niečo vypestovať.

V Ar Rachidii normálne nákupné stredisko, to sme nečakali, dokonca som platil aj kartou. Ale ani tu nemali alkohol, ani pivo. Nevidel som za celý pobyt obchod, alebo reštiku kde by predávali alkohol.

Prihovoril sa jeden berber , žije v holandsku , tak sa dalo nemecky . Poradil cestu na duny, že sa dá po piste a nemusíme až do Merzougy. Samozrejme doporučil nejaký hotel, pred ktorým sa dá spať. Vysvetlil ozaj mišung obyvateľov, žijú tu tri skupiny Berberov, potom Nomádi, Tuarégovia, tých je málo no a potom samozrejme Arabi. Ozaj pestrá zmeska.

Začali kasby a ksary. Zjednodušene kasba je opevnený dom, ksar je opevnená dedina. Ale v praxi je niekedy ťažké rozoznať, či ide o veľký dom s niekoľkými rodinami, alebo malú dedinu. Ale ozaj pozoruhodná, veľmi rozšírená a stále obývaná architektúra. Stavby sú z hliny zmiešané so slamou, ak moc prší, treba opravovať.

Toto by som povedal, že je kasba.

Cestou už trochu pripeká, aj 35 st., ale v tieni a hlavne v klimatizovanej kabíne :-) sa dá. Potom Tineghir, krásne exotické mesto s množstvom ksarov v oáze s hustým lesom paliem. Je to východisko na Todra a Dades.

toto by som povedal, že je ksar

Kaňony  Todra a Dades sme chceli spraviť na quade, vrátane spojnice cez pistu, tak sme našli kemping s bazénom a všetkým vybavením spolu za 60 dh :-). V kempe dve autá, v bazéne sami, reštika len my dvaja. Asi tu ešte nezačala sezóna, alebo už skončila? Tu v Maroku je to také divné. Sezóna je tu stále a nikdy. V lete je v Atlase dobre, na Sahare neprežiteľne. V iných obdobiach sa to na Sahare zlepšuje, ale zase zhoršuje v horách, na jeseň dažde, neskôr aj sneh, uzavreté cesty. Ak chce človek vidieť všetko, volí kompromis, len nesmie byť taký, že v horách mrzne a na Sahare je hic :-).

Večera tajin síce za 4.5 eura, ale žiadny zázrak. Zaujímavé, majú toľko korenín, ale jedlo bolo tak dosť bez chuti. Ale dalo sa. Samozrejme vínko prinesené do reštiky vlastné, so súhlasom majiteľa. No problem. Ale nepredávajú ho. Ale pekný, tichý, exoticko-romantický večer.

Ráno quadom na Todru, začiatok taký komerčnejší, je to neďaleko mesta, ale turisti prakticky žiadni. Buď sme vyrazili skoro, alebo nie je sezóna. Todra nádhera, úzky kaňon, neskôr sa to rozšírilo, ale stále nádherné.

Cestou krásne výhľady, aj dedinky, síce exotické, ale na život nič moc. Potom odbočka na pistu, čaká nás 60 km cez hory cez územie, kde sme občas stretli len pastierov so stádami, alebo zase stáda bez pastierov :-). Nádherná samota, voľnosť, príroda úchvatná, dva priesmyky, jeden až do výšky 2600 mnm.

Silným zážitkom bolo stretnutie s ozajstnými nomádmi, nie s takými pre turistov, ale skutočnými. Trochu ma prekvapilo, že to bolo v priesmyku v horách a nie na púšti, mali nejakých 5 tiav, zjavne to bola rodina. Na úzkej cestičke najstarší pokynul, aby som zastal, aby sa ťavy nesplašili, prešiel s nimi na taký výbežok, počkal, ja som prešiel. Všetko dôstojne, s kľudom. Z týchto ľudí vyžaroval taký pokoj, vyrovnanosť, pozdravili úklonom, žiadne žobranie alebo ponúkanie čohosi. Hrdosť im to nedovolí. Všetko, čo vlastnia mali na ťavách, ale z čoho žijú, keď nemajú stáda, čo deti, asi škola žiadna, čo lekár, keď treba, asi si musia pomôcť sami. A v zime, ako prežijú? Ale vyzerali spokojní, vyrovnaní, dôstojní. Možno by ani s nami nemenili, ktovie. Majú svoju slobodu, voľnosť.

No a potom druhý kaňon, Dades, ten bol ešte mohutnejší, hlbší a tie výhľady ozaj brali dych. Fotky to ukážu, ale skutočnosť nenahradia. Impozantné.

Celkove bol výlet 200 km, benzín som už musel na prvej pumpe v civilizácii tankovať, ale mal som aj rezervu v kanistroch. Ten quad žerie ako ďábel, v teréne aj nad 10 l.

Ráno už smer Sahara, Merzouga, zobrali sme to takou trošku okľukou, cestou spústa ksarov a kasieb, ale v dedinkách aj celkom pekné domy, dokonca bankomat. Myslel som, že tento juh bude zaostalejší. Prvé oázy, prvé súvislejšie plochy s pieskom, prvé dotyky Sahary. No a neustály nárast teploty, zastavilo sa to na 38. Hurúci dych Sahary :-)

No a odbočka na doporučený hotel-ksar, rozbitá pista, ale už v diaľke prvé duny, začína Erg Chebi, rozľahlá dunová oblasť Sahary. Tu sme chceli ostať 2 dni, spraviť výlet v dunách na quade.

Trochu som mal obavy ponechať auto celý deň len tak, tak sme dohodli v hoteli, že budeme táboriť v dunách neďaleko hotela, nech občas mrknú na auto, my zase využijeme bazén – no teda viem, bazén v púšti, to už neznie nejako romanticky, ale zase bolo horko, tak sme si to zjednodušili :-) . No a zájdeme na večeru niečo utratiť. Bolo pod mrakom, chvíľu po príchode dokonca pršalo s vetriskom, bleskami. Ale za chvíľu bolo po búrke, to len nám na skúšku Sahara ukázala, čo dokáže. No a za chvíľu sa z dún vynorí berber na motorečke, strašne sme sa nasmiali. Motorkári z Európy riešia jazdu na dunách, akú mašinu, gumy, či postačuje výkon, či je lepšia KTM alebo bavorák, ako treba jazdiť, a väčšina len príde na duny, zahrabe sa, miestni ho vyhrabú a odíde. A tuto berber príde z dún na mopede, ale je fakt, že on si pomáhal rozbehnúť sa nohami, tak nadvihol moped, čo s veľkou mašinou nejde. Ale aj tak. No a samozrejme vyložil nejaké nerasty a začalo obchodovanie. Aj sme čosi kúpili.

No a potom večera, zase, jedálny lístok všade rovnaký, tajin, kuskus alebo bruschetta /to isté ako šašlik, souvlaki, kebab, u nás ražniči/. Pomaly sa to prejedá, ale zase príjemná večera na terase s výhľadom na duny, v exotickom prostredí. Pokec s majiteľom, vedel plynule anglicky, už dostal avízo od kamoša, že prídeme :-), chcel kúpiť štvorkolku, ale tú som mal zapísanú v pase, jeho radu, že zoženie starého quada a ten nech vyveziem miesto môjho som neakceptoval, zdalo sa mi to trochu dosť mimo. Okrem hotela mal 4 stanové tábory v púšti v dunách, tam vozil turistov na ťavách. V prípade potreby sa tam dostane autom len veľmi obtiažne, aj keď mal vytunovanú offroadovú Toyotu, preto chcel quada. Ale inak šikovný, podnikavý berber, zjavne sa mu zadarilo. Samozrejme nám ponúkal aj výlet na ťavách, ale ja mám svoju ťavu a lepšiu-quada :-). Nejako mi tie smradľavé, pľuvajúce potvory neprirástli k srdcu :-), no áno zdiaľky je to romantické, ale len zdiaľky. Keď som mu povedal, že chceme ísť do Zagory po piste, bývalej trase rallye Paríž-Dakar, tak trochu zadrel, že by mali ísť aspoň dve autá, že je to bezpečnejšie v prípade poruchy alebo zapadnutia, ale čo už, keď podobného pošuka som nezohnal :-), budeme odkázaní len sami na seba. Aspoň som si vypýtal jeho mobil, v prípade niečoho nepredvídaného by zorganizoval pomoc. Síce na piste nie je signál, ale mám satelitný telefón, s ním som kľudnejší.

Potom presun k búdke, posedenie v dunách, len škoda, že bolo pod mrakom a neboli hviezdy. Na tie sme šťastie na Sahare nemali.

No a na druhý deň výlet quadom na duny, pri pohľade na ne také šteklenie v bruchu, impozantné, a rešpekt. Hlavne to niekde nepo…., v duchu som si tak opakoval zásady, napred sme išli po stopách tiav, ale celkom sa to nedalo, niekde išli po tak šikmom, že by som sa mohol prevrátiť, tak hľadanie stopy a cesty sami. Prvé a našťastie posledné zapadnutie, ale lopatka pomohla :-), quad nie je MAN, vyslobodí sa ľahko:-).

jazdil som už na dunách v Tunisku, ale tieto boli neporovnateľné. Vysoké, niektoré prudké, občas menej, nepredvídateľné. Nedalo sa niekedy uhádnuť, či končí ostrým špicom, alebo sa dá na ňu vyliezť, čo je za ňou, samozrejme chýbali skúsenosti. Čítať v dunách je ozaj veda, aj povrch bol rôzny, niekedy mäkký, inokedy v pohode. No a na tie vrcholy som ani nepomýšľal. Ešteže ten quad veľa odpustí, je to ozaj super vecička na takéto. Ale raz som trochu zaváhal, ubral plyn pred vrcholom, zľakol sa špicatej potvory a hneď náklon, šúchanie dole, toto ani quad neodpustil :-).

Potom aj oázy, stanové tábory, ale teraz opustené, postupne som sa učil čítať duny, ale vždy som musel zastaviť a dopredu nájsť trasu. No a dávať pozor na garmine, aby som neskončil v Alžírsku, boli sme dosť blízko hraníc. Tam už vraj bezpečne nie je, hoci určite by sa na nás hneď za hranicami nevrhli hordy alkaidistov :-). Ale netreba pokúšať.

Ale tie hory piesku boli úžasné, aj keď ako dopravná cesta nie moc vhodné :-)

Za celú cestu sme nestretli ani vtáčika-letáčika, ani živej duše. Len púšť, duny a my. Príjemných 35 st., trochu pod mrakom, pofukovalo, krásna viditeľnosť. Sahara bola dnes na nás dobrá :-)

Po návrate sme si pripravili vonku také malé občerstvenie, nachystali aj pohár vínka, taniere, také všeličo, príjemne pofukovalo, v tieni akurát. No a zrazu ako delová guľa, víchor, stolík, poháre a všetko odfúklo, rýchlo bežať a zavrieť okná v aute, no ozaj to počasie je divoké. Niet divu, neplatia tu žiadne pravidlá, zmeska horúceho vzduchu z juhu sahary,  4000 m vysokého atlasu, relatívne blízkeho oceánu, robí tento kotol úplne nepredvídateľným. Aj boss nám potvrdil, že piesočné búrky sú tu teraz takmer denne. A museli sme mu dať za pravdu. Takto vyzeral quad po búrke :-), že to vôbec rozchodil

No ale za chvíľku zase pohoda, potom bazénik, večera-zase tajin-naloženie a poriadne upevnenie quada, ideme na pistu 250 km, musí to vydržať. No a ešte foto s ich “managerom”, musel som  vydržať aj ťavy :-) s hrôzou som sledoval, ako si v papuli pripravuje pľuvanec, ale našťastie ma ušetrila, ale smradu nie :-)

Ráno odchod, na pistu, dva dni cesty v samote, bez spevnených ciest, mal som v garmine track jedných nemcov, ktorí to prešli na podobnom aute ako my. Ale aj garmin ukazoval viacej trackov, skutočne super pomocník. Musím konštatovať, že bez neho si to neviem predstaviť. Ešte teraz by som blúdil niekde možno aj v Alžírsku :-), alebo najať miestneho sprievodcu.

Po pár km nás zastavuje berber na motorke, vysvetľuje, že tadiaľ, kade chceme ísť je nezjazdný úsek, cez  5 km široké koryto rieky Rheris neprejdeme, príkre 2m vysoké brehy sú vyplnené pieskom feš-feš a že to musíme obísť severnejšie. Vedel som, že je to ťažký úsek, ale prejditeľný. Ale vraj tu to je každú chvíľu inak, a musel som mu dať po skúsenosti s Cirgue de Jaffarom za pravdu, teraz že sa nedá, pred nami sprevádzal jeden KAT, no teraz babo raď. Buď chce len zarobiť za sprievodcovstvo, alebo ozaj po 50 km cesty sa budem musieť vrátiť, alebo v horšom prípade zapadneme? No musel som rozhodnúť, tak som začal zjednávať jeho cenu 100 eur, podarilo sa na 70 a išli sme. Cesta striedavá, miestami 30 km/hod, miestami redukovaná jednička krokom.

Ale nádherné scenérie, voľnosť, nikde nikoho, teda okrem sprievodcu :-).

Postupne sa začal sa dvíhať prudký vietor, viditeľnosť sa znižovala. Začínala piesočná búrka. Vonku sa už moc nedalo existovať, v okamiho boli plné oči, uši piesku. No a chudák guide len v slnečných okuliaroch, ale zamotanú celú tvár. Previedol nás cez rieku, musím uznať, že bez neho nájsť správnu cestu by sme nemali šancu, a bolo to dosť hard, potom sa rozlúčil a zostali sme v divočine úplne sami. Navyše viditeľnosť mizivá, niekedy sme poriadne nevideli ani pistu. Ešte raz, bez garmina by sme tam ešte teraz blúdili :-)

Okrem divokých tiav nikde nikoho a za celú cestu, t.j. dva dni, okrem malej dedinky, do ktorej viedla pista zo severu, ani jedno auto, ani jeden človiečik, len my a sahara. No už je takých miest  na svete veru málo.

Škoda toho počasia, aj keď sme videli dosť krásneho, pri lepšej viditeľnosti to mohlo byť ešte krajšie. Konečne sme vďaka garminu našli našu trasu, bola to tak 50 km záchadzka, ale hurá sme na trase, potom sme len tak pri nejakej zafúkanej budove bývalého campu, asi z lepších čias Paríž-Dakaru, odbočili a našli kúsok fleku, ani sme nevideli kde. Len podľa garminu sme boli pár km od alžírskych hraníc.

No ale ráno, to čo sme včera nevideli pre búrku sa rozbalilo v plnej kráse. Fakt sa tajil dych.

neskutočné, a bez nikoho, žiadni turisti, bonžúri, ani pastieri, nič, absolútne ticho, až sa človek hanbil naštartovať motor :-)

Ale zase ďalej, pista striedavej kvality, hlavne na vyschnutých jazerách sa dalo aj 40km, inde krokom. Veľmi striedavé, nádherné, viditeľnosť úžasná, ozaj zážitok z ríše snov.

Neskôr check point, vojaci v teplákoch a kontrola a zapísanie dokladov, darmo, blízko je hranica s Alžírskom, samozrejmý prezent v podobe piva, ale inak slušní. Potom hore do pasu, dosť rozbitá, kamenistá cesta, celé na redukovanej jednotke. Z neznámeho dôvodu mali zákruty – vracáky klopené, tie náklony boli nepríjemné, ale samozrejme v mojom prípade znesie auto podstatne viac ako šofér :-)

No a potom dolu, pred sebou sme videli krásnu náhornú plošinu, z ktorej ale nebol žiadny výjazd dolinou. Postupne začínalo byť jasné, že bude ešte jeden pas. Aj aj bol, ale už trochu lepší, alebo sa znížili naše kritériá :-). Ale tá plošina bola nádherná, bez ľudí, obkolesená horami, so zlým prístupom cez pas, niečo ako stratený svet.

za druhým pasom ešte raz check point, potom pár km šotolina a nakoniec asfalt. Musím priznať, že dva dni húpania a natriasania v aute už bolo dosť. Asfalt bol ako balzám. Asi ešte nie som správny offroaďák :-).  Ale po pár dňoch asfaltu by som už ďalšiu časť do Foum Zquidu alebo Taty dal, ale to už sme boli zase na severe. Možno inokedy. Ale najkrajšie sme prešli, táto trasa to je taká offroadová klasika, kto ju nedal, nebol v Maroku :-). Bez poruchy, zapadnutia, problémov.

Už len pár km do Zagory, hneď sa nás ujal nadháňač do kempu, cez také slumy, ale kemp tichý, pod palmami, s vypusteným bazénom, s WC a sprchami z doby kamennej, ale to my nepotrebujeme. Potrebujeme len tiché miesto bez bonžúrov. Tí neboli len na saharskej piste.

Ráno už smer sever, známe údolie rieky Draa, zase niečo iné, krásne zelené palmové lesy, veľa ksarov, pekná príroda, aj hory.

Zastávka v Quarzazate, pozretie do známych filmových štúdií, kde sa natáčala a natáča spústa všelijakých hviezdnych filmov. Sú tu postavené rôzne kulisy, mesto faraónov, čosi z Tibetu, historická stredoveká dedinka a všeličo iného. Je to taká srandička, ale na meste je vidno, že tam z tohoto prúdia peniaze. Okrem štúdia a kulís využívajú filmári aj krásnu rozmanitú prírodu na okolí a vraj perfektné svetlo.

Ďalej cesta do Al Benhaddou, zrekonštruovaný, prístupný ksar. Tam kemp s bazénom, boli sme tam jediné auto, pár ľudí len v hotelíku. Tradičný tajin, príjemné posedenie, prinesené vínko. Ráno prehliadka ksaru, zaujímavé, prvý krát sme to videli zvnútra, zaujímavý pohľad na život ľudí v takomto čude.

Teploty už rozumné, okolo 30 st., pofukuje vetrík, príjemne.

Ráno cesta cez Atlas, priesmyk Tizi-n-Ticka, už pršalo, hore 10 st. Z predvčerajších 39 st. je to neuveriteľný skok. Ale okrem počasia, nádherný Atlas, divoké hory.

Na druhej strane Atlasu už iný svet, viac vlahy, polí, zelenšie. Stále lialo a ako sme sa dozvedeli, za nami na druhý deň pas uzavreli pre povodne a zosuvy. Mali sme šťastie. Potom už Marakeš, klasika do kempu, tu už ale plnšie, niečo ako európske kempy, bazén už zaplnený, ozývala sa tu už aj slovenčina, stretli sme pobytový autobus zo slovenska, ale zase bolo príjemné pokecať aj rodnou rečou :-). Ale tá exotika mi tam chýbala :-), tá prišla až na druhý deň v meste, klasická medina, potom múzeum, medresa, pekné, ale už komerčnejšie, viac turistov, viac neošatkovaných báb, viac kultúry. Ale pekné.

Po kultúre zase cesta, smer pobrežie Atlantiku, už viac polí a obrobenej pôdy, je úrodnejšia, hlavne kde je možnosť zavlažovania, veľa olív a argan. Na pobreží hľadanie fleku, na viac pokusov a jednému skoro zapadnutia v piesku sa podarilo nájsť nádherné miesto priamo na pobreží, po chvíli kde sa vzal, tu sa vzal, na ľudoprázdnom pobreží aj bonžúr, ktorý sa rozhodol nám robiť spoločnosť, ale balíček cigariet a názorná posunková ukážka, že chceme byť sami ho od toho odradili. Za chvíľu ďalší, ten pre zmenu ponúkal živé chobotnice, aj som váhal, či jednu nevziať, ale manželka to odmietla pripravovať. Ale potom už bol pokoj. Hneď som sa vrhol na zháňanie dreva na oheň, samozrejme večer ohníček, gril s takým ich nejakým voňavým drevom, ktoré sa prenieslo do super chute grilovaného kuraťa, gýčový západ slnka a zo zvukov len hukot príboja. Nádherný večer.

Ráno ide okolo taký ujček na somárikovi a skoro som padol z nôh, priniesol na predaj čerstvý chleba, tak tomu sa povie servis!!! Ako interhotel, priamo na izbu. Neuveriteľné. Potom romantické raňajky, ranná prechádzka po pláži, ani sa nám nechcelo odísť. Ale cestovateľská povinnosť volá :-).

Cesta po pobreží, napred aj pekné miestečká, potom ale čoraz horšie, políčka až k oceánu, dosť dediniek, saliny, potom mestá s neuveriteľným priemyslom, tam čmudilo hádam všetko. Voda tiež špinavšia, postupne zúfalé hľadanie fleku, na úplne vedľajších rozbitých cestách, ale preraziť k oceánu sa nepodarilo. Až úplne večer za Jadidom, našli sme flečik za dunkou, pekný, za chvíľu policajt, že tu nemôžeme ostať, že je to nebezpečné, neviem prečo, a máme ísť do kempu v meste. Mal som silný dojem, že prihráva kšeft majiteľovi kempu. Ale čo už, nedalo sa neposlúchnuť. Už skoro za tmy do kempu, ale tichý, kľudný, asi tým že marokánci nepijú, nemajú čo robiť a skoro zaľahnú :-). No na pobreží s flekmi teda nič moc, ale  našli sa aj pekné veci.

Ráno smer sever, dosť nuda, samé polia, potom Casablanca, tú vynechávame, obrovské slumy vzbudzujú nechuť. Spolu so smogom vznášajúcim sa nad mestom nás tam nič neláka. Casablanca má nejakých 4 mil. obyvateľov, len tie slumy sú možno milión, trochu je to logické. Jednoducho na vidieku nejaké políčko alebo stádo kôz uživí možno jednu rodinu, ale keď majú päť detí, čo s tým? Niekde musia ísť . A kam? Bez vzdelania, ktoré na dedinke nezískajú, bez peňazí, tak asi ich dosť skončí práve v takýchto slumoch.

Bolo zjavné, že exotika skončila, priemysel, veľké mestá, samé polia, pokus na pumpe ma oklamať o 1000 dh. Potom Meknes, prehliadka múzea, hradieb, pekné, kráľovský hrad je neprístupný, stále je kráľovský, t.j. patrí Hasanovi II a ten si tam turistov určite neželá. Do mediny sme už nešli, už sme videli dve, stačí. Taxík cena 1,2 eura za 5 km, žiť tam, tak si ani auto nekúpim a budem jazdiť len taxíkmi :-).

Potom na Volubilis, staré rímske mesto, pamiatka UNESCO, kupodivu zákaz nocovania na parkovisku pri meste, už tu na severe nejako chytajú európske maniere. Miesto pri samých políčkach sme nenašli, tak neďaleký kemp, ale veľmi pekný, len 3 autá, pokec s nemcami na LR a upravnej VW syncro, chcú ísť to isté čo sme spravili my, tak som im možno pomohol aktuálnymi info.

Ráno prehliadka mesta, pekné, no ale čo už, moc toho neostalo, niečo málo postavili znovu, zachovali sa mozaiky v bohatých rímskych domoch. Ale zase sa mi potvrdilo, po Pompejach ma už nič z tých čias neohúri :-)

Po kultúre cesta ďalej po pobreží, chceli sme to ešte niekde skôr zabodnúť a spraviť si príjemný večer, ale nedalo sa. Išli sme po úplne najvedľajších a najrozbitejších cestách, aby sme prerazili niekde k oceánu, ale nič. Oni proste oceán nepotrebujú, nechodia tam. Samé políčka, nikde žiadna odbočka alebo nejaká možnosť ísť k oceánu. Takto sme si to teda nepredstavovali, trochu sklamanie, ale čo už. Až skoro za tmy za malilinkatou dedinkou pláž, hurá, zabodli sme a dokonca neprišiel ani bonžúr. Zato ale prišli večer takí s výkonnými led baterkami, že kto sme a tak, potom pri svetle som si všimol výložky a na chrbte každý pušku, ale decentne zabalenú. Boli to vojaci, potom sa ešte raz vrátili a aj zapísali pasy. Ale boli veľmi slušní. Potom som ešte večer videl blikať ich baterky v diaľke na pláži, hliadkovali zrejme celú noc. Nuž čo, policajný štát. Ale krásny večer s miliardou hviezd a hukotom príboja.

No a ráno už smer Tanger, prišli sme do nového, supermoderného prístavu Tanger-Med, a hoci sme pôvodne chceli ísť cez Ceutu, že tam to máme vyskúšané, išli sme týmto. Kúpa lístkov, výber medzi konkurenciou, provízia nadháňačovi, ten si sadol do auta a bezpečne nás previedol až pred colníkov, veľmi zbežná kontrola, nejaký scan celého auta a očuchanie psom na drogy a už trajekt, a zbohom Afrika.

Na lodi ešte pokec s takou blonďavou stewardkou, bolo podozrivé, kde v Maroku by sa zobrala blondína, ale vykľula sa z nej Ukrajinka, bývajúca v Španielsku, pracujúca na marockej lodi, ktorá patrí nemeckej spoločnosti. Ten svet je zamotaný :-).

No a cesta po pobreží stredozemného mora, obrovské rezorty, nekonečné, prvé 2m rampy na parkoviskách, potom ale taký zázrak, parkovisko pri pláži bez rampy, asi preto, že bol veľmi zlý príjazd, no a prvý flek po dlhej dobe v  EU. Výhľad na Gibraltar.

Ráno ďalej, deprimujúce pobrežie obostavané obrovskými chuchvalcami rezortov, hotelov, napravo, naľavo, tiahnúce sa ďaleko od mora do kopcov, desné. Potom Alhambra, palác, kde sa treba na prehliadku vnútra objednať pár mesiacov vopred, nám dcéra z domu stihla objednať len vstup do záhrad a exteriéru, ale videli sme dosť. Bolo to pekné, ale zase nehodilo ma to o zem.

Po kultúre len tak smer hory Sierra Nevada hľadať flek, hore do kopcov, opäť krásne hory a po uzučkej ceste nádherný flek ďaleko od civilizácie, kde nám robilo večer spoločnosť len pár kráv, a ako ráno vysvitlo, aj statný býk. Ešteže sme to večer nevedeli, inak by sme tak kľudne vonku nesedeli :-) Zaujímavé, u nás sa býky nesmú pásť voľne, ale tu sú asi ľudia vycvičení z coridy a vedia sa mu vyhýbať :-) Ale nádherné miesto, večer na obzore ani jedno svetielko.

Ráno krásne prebudenie, okolo búdky len tých pár kráv s býkom, tak sme radšej jedli vnútri :-) . No a spočiatku dosť zaujímavé, potom už nudné španielske vnútrozemie, obrovské polia napred olív, potom pomaranče, citróny. Nekonečné hľadanie fleku pri mori za Valenciou, všetko zákazy, mestečká, mestá, obostavané, nakoniec taký hádam jediný flek na ošuntelom plácku. Ale pri mori. Bude to veru ťažký oriešok. Nejako som nie moc na to španielsko, takí sú všetci nasratí, nikto sa neusmeje, v reštikách pri ceste nič moc, všade jedlo to isté, pobrežie plné a také všelijaké, no nič musíme to dokrútiť.

Ráno daždisko, úplný zlejvák, prehliadka monastyru Montserat vysoko v skalách v úplnej prietrži, ale čo už, kultúra vyžaduje obete :-)

Potom smer Costa Brava, mesto Lora de Brava už patrí Rusom, samé ruské nápisy, už len aby tam spravili referendum o pripojení k Rusku :-) Potom sme skúsili na pobreží, costa krásne zákutia, ale medzi milionárske vilky utopené v zeleni moc nepatríme :-). Nakoniec som stratil nervy a do takého stellplatzu v rámci kempu, boli sme na  ploche sami, more 100 m a príjemná večera s fľaškou ružového. No ale snové ceny z Maroka sú nenávratne minulosťou :-).

Ráno romanticky zrekonštruované stredoveké meste Carcassone, veľmi pekné, v sezóne ale musí byť dosť plné.

Potom ako nepoučiteľní zase na pobrežie za Narbonne hľadať flek, úplne bez šance. Vždy mesto, promenáda, zákaz státia obyťákov, policajti, ktorí mi rázne ukázali, že tam nemám čo robiť, prázdne parkoviská s 2m rampou, proste obyťáky štvaná zver. Navyše kempy už zavreté, tak kam mám ísť? Otrasné. Pohostinnosť nevídaná. Dokonca aj pri Carrefure rampy, ktoré sa na noc zatvárajú, len aby tam náhodou neostal nejaký obyťák. Komu to vadí? Chápem, že je obyťákov veľa, v sezóne sa to musí nejako regulovať, ale neumožniť ani zastať na úplne prázdnom parkovisku mimo sezóny? Prečo? Nakoniec sme našli jediný kemp, kde mali ešte posledný deň otvorené.

V noci prietrž, ráno kemp zaplavený, aj okolité vinice. No a ťaháme domov, tu nás nechcú. Ešte posledná vecička, kaňon Verdon, smer vnútrozemie, noc v malom štýlovom romantickom mestečku St.Marie na stellplatzi, ten bol kupodivu pekný a do mestečka 5 min. Krásna prechádzka mestečkom pod skalami, hore kaplnka, trochu pripomína mestečká na severe Laga di Garda.

Ráno už smer kaňon, zvolili sme južnú cestu, ozaj highlight, nádhera, krásne výhľady, úchvatné, málo áut, je po sezóne.Navyše krásne počasie.

Potom smer riviéra, napred krásna, kľudná krajina, potom ale pri Cannes desná tlačenica, ruch, domov, áut, na diaľnicu sa dalo dostať dosť zložito, hádam 20 km po meste-dedine, občas aj nejaký bordel. Potom konečne diaľnica, úžasná stavba, tunely a mosty na striedačku, občas pekné výhľady, ale aj mega mestá ako Nice, úplne zastavané, dostať sa na pláž s obyťákom sa snáď nedá ani teoreticky, ale ani som sa o o nepokúšal. Potom už Taliansko, napred kopce, hľadanie fleku skoro až do tmy, ale podarilo sa. Vždy sa nakoniec podarí. Potom nudná rovina, noc v starom známom kempe v Torbole na Lago di Garda na našom fleku č.2, krásny večer, posedenie pri jazere, oneskorené leto a zvláštne farby.

Ráno domov, ešte pár štuplov na dialnici a večer doma.

Človek je rád, že sa šťastne vrátil, na druhej strane nostalgia za krásnym výletom. Videli sme toho hodne, aj krásnych miest v Európe, ale hlavný cieľ bol spoznať exotické Maroko. Skutočne iný svet, plný kontrastov. Neuveriteľne rôznorodý, videli sme obrovské mestá, ale aj miniatúrne zaostalé dedinky, obrovské slumy pri mestách, ale aj kočujúcich osamotených nomádov. Zažili sme horúcu búrlivú saharu, ale aj chlad s vetriskom v Atlase, obrovské pusté oblasti bez jediného človeka, ale aj preľudnené tlačenice. Ale v každom prípade prenádherná, divoká príroda, kde sa ešte dá ísť všade bez obmedzení, offroadový raj.  Proste všetko, navyše šmrncnuté svojráznou exotickou architektúrou ksarov a kasieb no a nádhernou Saharou. No a neodmysliteľní všadeprítomní bonžúri, ktorí niekedy síce pomohli, ale radšej by sme bez nich…. Ale aj to patrí k Maroku.

A na záver štatistika:

-najazdené 11 088 km

-priemerná rýchlosť 62,2 km/hod

-priemerná spotreba 26,7 l

– celková doba za volantom 178 hod, t.j. 5,2 hod denne, úplný relax

– na quade najazdené 441 km

Fotogaléria s popisom

video

No Comments

Comments are closed for this entry.