Rusko I,II, Kazachstan 2016

2016 August 10
by ivano

fotogaléria s popisom

Tak po dlhých prípravách prišiel deň D a 10.5.2016 vyrážame smer Čechy. Plán cesty je daný, Čechy-Poľsko-Bielorusko-Rusko-Kazachstan na Uralsk, Aralsk, Almaty, Semipalatinsk-potom zase Rusko na Altaj-Mongolsko prechod v Tashante na západnej hranici, Ulaangoom, Totsonntsengel, Kharkhorin, Ajvarcher, potom dolu na Gobi, Khorghoryn Els, Dalandagzad, Ulanbaatar – Rusko cez Bajkal, potom Irkutsk, a severom cez Perm na Moskvu – Bielorusko severnejšou cestou-Litva-Poľsko-Čechy domov. Samozrejme sa ešte všeličo môže zmeniť a aj sa zmenilo. Základný okruh ale zostal. Predpoklad 20-25 tis. km, a tri mesiace.

Ešte večera v Odrách, taký rozlúčkový steak s rodinou na krásnom statku, no a ráno smer Poľsko. Spanie na našom známom tichom fleku za Lublinom. Potom snaha prejsť cez colnicu do Bieloruska, ale prvý prechod bol len do 3,5 t, na Bieloruskej strane že majú zlý most a ťažšie autá nepúšťajú. Poľský colník to povedal jasne “tam most chujovy”.

Tak o colnicu severnejšie na Brest, ale situácia rovnaká, že len do 3,5 t, zo začiatku nepríjemný colník, že sa musí spýtať šéfa, argumenty typu prečo autobusy môžu a my nie nezaberali, ani že som M1, t.j. osobné auto, ani že budem volať na konzulát. A že kde mám teda prejsť, nákladnou to nejde, /majú tam oddelené dve colnice/, minulý rok ma vrátilo Bielorusko, že cez nákladnú nemôžem, ale že ho to nezaujíma. A to sme ešte stále v EÚ. Arogancia moci. Nakoniec šéf potvrdil, že prejdem, tak potom už štandart, celkovo ale 6 hodiek. Tí Bielorusi boli tiež dosť zmätení, auto osobné, štvorkolka vzadu, kontrola VIN a všetkého 5 krát. Potom už za Brestom len tak odbočka do lesa a spať. Len taká núdzovka medzi bažinami.

Druhý deň cesta v poho, kvalitné cesty, zaujímavé, relatívne chudobná krajina má cesty nepomerne lepšie ako bohatšie Poľsko. Inak taká pohodička, ceny super, dvaja sme sa naobedovali za 4 eurá, nafta 60 centov, policajti dali pokoj, cesty super.

Ruská hranica len sme ukázali pasy a trochu údivu nad autom. Potom už plnšie cesty, ale podstatne menej rámp do lesa. Ceny  v Rusku ako z ríše snov. Za 30 eur nákup vodka, víno, živoe pivo, kaviár, spústa potravín. Diesel 35 centov, obed 3 eurá, zlatá krajina. Flek bol skôr,  cca o 16 hod, nádherný les, cca 1km od cesty, ticho.  A neponáhľame sa. A prvý ohník na ceste. Idylka.

Ráno zase o kúsok ďalej, ruské cesty striedavé, miestami dosť plné, pomaly aby začali uvažovať aj nad diaľnicami, čo pri ich vzdialenostiach nebude jednoduché. Zima, vietor, dážď. Noc ako inak v lese, vypracovali sme si taký postup na hľadanie flekov, nájsť odbočku, kde najbližšia dedina je aspoň 10 km a až na nej tak minimálne po dvoch km hľadať najbližšiu poľnú cestu do lesa a ísť pokiaľ sa dá. Ak sa odbočí na lesnú cestu hneď z hlavnej, väčšinou sa na nej nedá dostať tak ďaleko, aby ju nebolo počuť.  Osvedčilo sa nám to, samozrejme ak nebol les, ale len polia, bolo to ťažšie. No a ešte fungovalo hľadanie flekov pri riekach a jazerách, v Rusku sa dali nájsť miesta, kde chodili rybári.

Noc dobrá, ale začalo pršať a silný vietor, nejaký konár padol na auto a zobudilo nás. Pre istotu sme odišli bez ranajok, bál som sa, že v blate nevyjdem, bol tam taký blatový výjazd, raňajky až potom. Cesta cez nekonečné Rusko, veľa polí, kto to obrába nechápem, pri mestách aj hustejšie, cesta striedavá, ale väčšinou húpanie. Veľa opráv. Dedinky a mestečká nič moc, neporiadok, malé drevené domčeky, veľa už opustených, bez vodovodu, pri celodennom daždi ešte depresívnejšie. Reštiky, stojanky, hotely s blatovými parkoviskami, servisy s vrakmi, občas nejaká fabrika čo čmudí, aj s vytlčenými oknami, ruiny.

Noc samozrejme v lesíku, ale počasie nič moc. Ráno zima, vietor, ale aspoň nepršalo. Cesta dosť plná, hlavne mestá Sozran, Samara, Togliati. Obrovská priehrada na Volge, už som cez ňu išiel zo strednej ázie.

Trochu problém s vodou, málo umyváriek, tu sa to moc nenosí, nakoniec sa zadarilo za cca 6 eur. Dosť, to je luxusný obed na ceste. Asi ma trochu obtiahol.

Noc v lesíku, klasika, ďalej zbytok Ruska zlá cesta, colnica do Kazachstanu tak hodka, na tieto krajiny nezvykle málo. Colník hodil aj kus reči, je tu odvelený zo Sachalinu, to je hádam 8 tis. km, ale nemá na výber. Služba nepustí, ale je to kruté. Potom už Uralsk, prvé kazašké mesto, obrovské nákupné stredisko, ceny hádam ešte nižšie ako v Rusku. Cesty ujdú, ale už každá odbočka blatová, diery, nič moc. Obrovské polia, aké si nevieme predstaviť, doslova až za horizont. Neskutočné. Flek núdzovka, len tak vedľa cesty za pásom stromov. Prší, je silný vietor, zima, aj miestni potvrdili, že je to mimoriadne, bolo v noci aj webasto.

Ráno ďalej na Aktobe, cesta milo prekvapila, síce miestami trochu krivá ale tak 70-90 km/hod. Ale všetky vedľajšie cesty bez výnimky prašné a v tomto daždi by som povedal, že aj skoro nezjazdné. No a napr. šipka do dediny po takej ceste 50km nič moc. Vcelku tá krajina nie je úplná nuda, napred polia, potom už len nekonečné stepi, ale niekedy stromy, aj duny, potom aj trochu kopčeky, farby od zelenej, žlté, biele, červené, fialové kvety, dá sa. Občas aj taká zmena, dokonca do Aktobe aj dve dedinky. Pred Aktobe som zastavil, za mnou taký Mercedes G so značkou 777 a taký sympaťák okolo MANu a že aj on by taký chcel na poľovačky, tak pozeral a vyzvedal. Potom nás pozval do svojej reštiky a nočného podniku, zjavne na tom nešetril.

Pohostil čajom, koláčikmi a pod. Pokec o policajtoch, sú najhorší v Ázii. Porozprával som mu tip, ako to vyriešili v Kyrgystane. Bolo to tam podobné ako tu, ale raz sa šoféri, hlavne kamiónov, dohodli, vytiahli na hlavné mesto, celé ho zablokovali na protest a neodišli, pokiaľ policajti neustúpili. Odvtedy sú lepší.

V Kazachstane je teraz dosť kríza, ale on to až tak necíti,  má 30 tis. ha pôdy,  má ťavy, kozy, kone, pestuje bio zeleninu, syry, med, predáva to do obchodu, . Má 5 detí, je moslim, ale taký v pohode, predáva aj alkohol v podniku. Potvrdil, že moslimovia a kresťania žijú spolu v krajine úplne bez problémov, ozaj sme necítili nejaké napätie. Tí moslimovia sú tu nejakí umiernenejší, prakticky žiadne šatky, nepoburuje ich alkohol, kúpite aj bravčový šašlik, je tu taká tolerancia. Nakoniec hlavne na juhu je to dosť zmiešané,  samozrejme Kazaši, Ujguri, Číňania, Rusi, Mongoli, Tatári, Turci, no proste všetko. A pestrá zmeska náboženstiev. Ale žijú v pohode, obdivuhodne sa tolerujú. A toto všetko potvrdil aj náš hostiteľ, a bol na to patrične hrdý, mal ale byť na čo, zďaleka to nie je v dnešnom svete samozrejmosť.  Ukazoval aj video z poľovačky na vlkov v zime, strieľali ich zo snežných skútrov, aj stáda divokých kôz, ale tie nestrieľali. Také zviera som ešte nevidel. Že nás v zime pozýva na poľovačku. Keby tam nebolo -20, aj by som prijal.

Potom zase supermarket, obrovské nákupné centrum, kde je toho viac ako u nás a zácpa na kruháku kde cestári uzavreli jeden pruh. Policajti otravní, ale zatiaľ bez pokuty, hoci spravili pokus, že som išiel rýchlo, ale to som šiel za Gčkom a kamarát to vybavil.

Noc v stepi, ďalej cesta striedavá, je to už suchšie, ale stále sa dalo na niečo pozerať, občas bola aj zákruta :-), aj dedinka tak každých 100 km. Obed v reštike, samozrejme lagman, tradičná vec v celej tejto časti Ázie, zakaždým iný, tak sa nezunuje. Pokec s kamionistom, vysvetlil nám systém pokút, nehorázne vysoké a policajti z toho ťažia. Výborný biznis. Na cestách pre kamióny 70tka, za 90 už je 150 USD pokuta. Pre miestnych úplne nehorázne. Poradil, že sa nemám priznať, že viem rusky, mám rozprávať len anglicky, potom sa im to skomplikuje a dajú pokoj. Ale neskôr sa ukázalo, že v tomto sa mýlil.

Cez cestu skrížený kamión, dostal šus defekt, obchádzalo sa po šikmej krajnici, celkom som nechápal, že sa tie kamióny neprekotia. Zákony fyziky tu nefungujú :-). Varoval nás, že tu sú “dikie ľudi” a že ukradnú čo vidia, ale to už poznám, beriem to s rezervou. A nakoniec my sa zašijeme do stepi, možno tak niečo hrozí pri ceste. Nás v noci nie je vidieť. Ale netreba podceňovať nič, ľudia sa nájdu všelijakí aj tu.

Noc zase zašití v stepi, už aj počasie lepšie, konečne aj posedenie vonku. Zvláštne vône, spev vtáčikov, žije to tu, západ slnka. A uplné ticho. Step má tiež svoje čaro.

Nasledoval mimoriadne hektický deň. Napred Aralsk, skutočne úplná diera, silno fúkalo, tak všade prach. Hľadanie OVIRu na potvrdenie migračnej karty, na nete som našiel info od Nemcov, že boli problémy keď to nemali, hrozila im niekoľkotisícová pokuta. Hoci mi moja agentúra tvrdila, že to netreba, naplašilo ma to. Tak sme našli policajnú stanicu, myslel som, že dajú štempel a ja idem za 5 min. preč. Ale  tam taký mladý to nevedel vyriešiť, kdesi volal, zjavne sme ho zaskočili, asi tam denne neprichádzajú slováci s autom pre potvrdenie. Potom že ďalšia budova, ďalší vyšší šéf, ten tiež nevedel čo s tým, volal ešte vyššiemu, navyše si plietol Slovinsko so Slovenskom, konečne pochopil a zvolal, no hej, chápem, čechoslovakia :-). A zase od začiatku. A spýtal sa ma, že prečo nemáme štempel z hraníc. No tá logika, hovorím, prečo sa to pýtate mňa? Ja predsa nemôžem hovoriť colníkovi, čo má potvrdiť :-). Nakoniec sa dohodli, že my sme na nejakom zozname krajín, ktoré registráciu nepotrebujú. Možno Nemci áno. Síce som mu hovoril, nech mi dá pre istotu nejaký štempel aby som nemal na hraniciach problémy, ale to nechcel. To nemôže len tak…A na otázku, prečo nám dali teda migračné karty, keď ich nepotrebujeme som samozrejme nedostal odpoveď. Ale všetci títo ľudia boli milí, žiadna arogancia, snažia sa pomôcť, len ich zaskočí tá ich byrokratická mašinéria a nevedia len tak riešiť niečo neštandartné ako Slovákov v aute v Aralsku, ktorí chcú potvrdiť migračnú kartu. Som si istý, že sme boli prví..

No a potom cesta k aralskému moru, všetci potvrdili, že sa dá, ale len s terénnym autom, tak sme po viacerých pokusoch našli cestu, 55 km po otrasnej šotoline cca 2 hodky, potom od poslednej dedinky ešte cca 25 km, ale to bol fakt offroad. 12 km sme išli hodinu, navyše sa začalo dosť zaťahovať na búrku a keby zapršalo, cesta späť by bola ozaj nezjazdná. Asi sme mali hľadať možnosť odstaviť auto a ísť tam na quade. Ale kto to mohol vedieť, pôvodne sme tam chceli prenocovať. A tak padlo rozhodnutie sa vrátiť, pri ceste sme už nechceli zostať, hrozil dážď. Síce sme hlavné jazero  nevideli, len vedľajšie a saliny, už polovyschnuté, ale spravili sme si obraz, ako to tu asi vyzeralo.

Zbytky Aralského mora

Tu to more ustúpilo menej ako v Uzbekistane. Aj vďaka tomu, že stále zo Syr Darje tečie voda a Kazaši spravili priehradu. Snažia sa zachovať aspoň časť severného aralského mora. A videli sme útesy a pravdepodobne aj tvar zálivov. Skutočne zaujímavé. Boli sme na dne Aralského mora, tie útesy sú bývalý breh.

Na ceste späť tri orly, sedeli vždy na našej vyvýšenej ceste, keď sme sa pohli vzlietli a sadli pár metrov ďalej. Krásne. Kúsok pred Aralskom flek, za takým kopčekom. Vylietaju podivné tvory z dier v zemi, niečo medzi vážkou a netopierom. Zvláštne zvuky vtákov alebo čohosi. Veľa dier v zemi, nejakí syslíci. Také iné ako u nás. Aj vône, také nepoznáme. Večer sa ešte  zastavili nejakí kazaši na motorke, ale len sa popýtali otkuda kuda.

Tu už je to z ruštinou horšie, tak pol na pol. Taký mladý školáčik v aralsku hovoril perfektne rusky, inteligentný, pozná strednú Európu, aj slovensko, pokecali sme, ale chodí do ruskej školy, vedľa neho druhí len kazašsky, tí len pozerali. Títo nemajú v škole žiadny cudzí jazyk. Na ich škodu, tá ruština je v tomto regióne dôležitá, majú možnosť ísť na stredné, prípadne vysoké školy, pre nich je Rusko niečo ako pre nás západná európa. Lepšie platená práca, vzdelanie, lepšie možnosti.

Ráno nákup v Aralsku a chceli sme dať phd /parkohospodársky deň, kto bol na vojne za socíku, pozná :-)/  a teda zakotviť skôr. Napred jazero, krásne, ale obostavané podivnými chatami ala Kazachstan.

Potom taký tip podľa mapy a garmina, že breh Syrdarja, tak po viacerých pokusoch cez hrádzu sa zadarilo nájsť rozprávkový flek na jej brehu, malo to aj taký kultúrny poddtext, je to predsa rieka, vďaka ktorej sa vyvinula celá civilizácia, kultúra, má to ozaj bájny šmrnc.  Konečne ohník a gril, úplná pohoda, aj beh pár km okolo lúky a phd deň. Krása. Pri Syrdarja už viac zelene, polí, zavlažujú, ale aj veľa plôch neobrábajú, nie je to tak intenzívne ako v Uzbekistane pri Amudarja. Asi je to tu menej zaľudnené. Preto aj rieka tesne pred Aralom ešte dosť tečie, dokonca doteká až do jazera. Absolútne ticho, len vtáčiky, na druhej strane stádo koní k rieke, bez akejkoľvek civilizácie. Nádhera.

Ráno pastier, vedel dosť po rusky, tak pokec, má 300 hlavé stádo. Keď som mu povedal, že ideme na expedíciu, spýtal sa, že čo ideme skúmať. To, že len tak cestujeme totálne nechápal. Že prečo?

Ďalej také všeličo, aj trochu duny, polia, kanále na zavlažovanie, ale dosť pôdy neobrobenej. Asi im pomáha plyn a ropa, tak nemusí každý hrdlačiť na poliach ako v Uzbekistane. Ale voda do kanálov sa valila, veľakrát boli asi deravé tak okolo nich úplné jazerá.  A veľa ryžových polí, čo je zrovna plodina náročná na vodu. No moc hospodárne s tou vodou nenakladajú. A potom plačú, že im vysychá Aral.

Bajkonur sranda, skúsili sme zázrak, išli sme do kosmodromu, tam nám povedal vojak, že sa dá len s priepustkou od agentúry, a že kde sídli, tak že v Bajkonure. Hovorím dobre, ale aj tam nemôžem, začal sa smiať, že áno, nemôžem. Dokonalá hlava 22. V Bajkonure meste som skúšal tiež, že chcem ísť do tej agentúry, ale zase vojačik, že to treba dopredu, takto sa nedá, musia to preveriť, takto na počkanie to nejde. A do mesta ma samozrejme tiež nepustí. Tak aspoň fotku mi dovolili spraviť..

Cestou nejaký monumentálny pamätník, napred sme nepochopili o čo tam ide, potom múzeum a taká sympaťáčka nám vysvetlila, že tu žil taký otec turkov, ktorí to tu kedysi ovládali, bolo tu obrovské mesto. On sa dožil vraj 95 rokov a vynašiel nejaký ich hudobný nástroj. Potom ich ale vyprášil Džingischán a toho potom Kazaši. Stretli sme takého týpka nemca, cestuje sám na maličkom peugeote. Že chce ísť do Číny.

Za Kyzylordom diaľnica, zľava železnica, ťažko sa hľadal flek, nakoniec prvá odbočka doľava, nejaké duny a v takom dolíčku celkom fajn flek. Už taký púštny charakter.

Jedlo v reštike, lagman nebol, tak nejaký bašmag, čo je taká cestovina, na tom tri druhy masa, jeden bol konský. Veru nebola to moc delená strava. A to sa zapíjalo bujónom, čo sa vyvaril z tých mies. Vínom by sa to zapíjalo určite lepšie :-). Na môj žalúdok to bolo tak na hrane.

Ráno na Sauran, hlavné mesto kedysi mongolských bielych hord. Boli sme tam úplne sami. Tak nejako si predstavujem prehliadku historických pamiatok. Človek si to inak vychutná, je to úplne iná atmoška ako počúvať krik ľudí a všelijakých sprievodcov.

Potom reštika, zatiaľ asi najlepšia, lagman a plov. Majiteľka sa dala do reči, pridal sa aj jeden kazach s rodinou, samozrejme prehliadka MANa. Že aj on ide do Turkestanu, že nech ideme za ním, že je zákaz nákladiakov do mesta, tak sme odstavili auto na pumpe a on nás zaviezol do mešity mauzólea, aj nás zobral k autu spať. Zlatí. Dve dcérky, manželka, že má nejaký biznis v Shimkente. Ale mešita super,  vstupný portál hádam vačší ako v Buchare. Ale postavili to Turci.

Potom pár podarúnkov a cesta na ďalšiu kultúru. Asi 50 km za Tatarstanom flek za kopcom, zjavne umelým, čosi aj hore hrabkajú, nič označené, ale krásne výhľady, super flek. Potom išli okolo dvaja kazaši na žiguláku, dali sa do reči, že tie kopčeky sú pozostatky opevnení mongolov. Je ich tu takých viac. Tak táboríme priamo v histórii.

Ráno ešte Otrar, ďalšie mongolské staroveké mesto, tam už sme platili aj vstupné, ale tiež sme tam boli sami. Ďalej sa už krajina zmenila, veľa zelene, aj riečky, neďaleko hory, také príjemnejšie. Aj bohatšie mestečká, dedinky, viac Land Cruiserov, za Šimkentom odbočka do hôr, všade nejaké podivné rekreačné strediská, chaty, ploty, už to nie je voľná, slobodná step. Ale nakoniec príjemné miesto pri potoku, ale už nie sami. Ale zase po toľkých dňoch stepi konečne hory.

Cesta ďalej okolo hôr, ale odbočiť sa nedalo, už tam bolo hraničné pásmo s Kyrgizstanom. Ale pekné výhľady.

Cesta diaľnica, úplne super, dokonca by som povedal, že štyri prúdy na takú slabú premávku je zbytočný luxus. Zrazu na ceste že zákaz vjazdu náklaďákom, myslel som, že je to nejaká blbosť, zrazu na diaľnici, prečo? Tak som išiel ďalej no a samozrejme policajti, že som porušil zákaz, dolu je prudký 12 st. klesák a že teda pokutu. Na radu toho kamionistu som sa robil, že neviem rusky, ale nepomohlo, skôr naopak. Párkrát kohosi vytočil a zrazu mi dal nejaký ženský hlas, ktorý vedel po anglicky, tak teraz to bolo ešte ťažšie vysvetľovať, že nie som náklaďák. Nepomohlo, len sa to zamotávalo, zjavne tá dievčina nemala šajnu o autách, tak že musím platiť. No tak tíško odišlo 100 usd, 50 mu sviniarovi nestačilo. A trochu predbehnem, neskôr som videl na pumpe takú knižočku, že pravidlá cestnej premávky v Kazachstane, tak som to kúpil a zistil, že majú zatriedenie áut ako u nás, t.j. M1 je osobné auto bez ohľadu na váhu. Mal som teda pravdu a policajt to zjavne neovládal. Keby som to mal vopred! Sralo ma to po celý zvyšok dovolenky, ani nie tak kvôli pokute, to sa v nákladoch na takúto cestu stratí, ale ako by som ho usadil, krkavca jedného. Zase sa potvrdilo, že v Kz majú najhorších policajtov ktorí nemilosrdne ťažia z nehorázne vysokých pokút. Striehnu na tých najzákernejších miestach na nezmyselných nekončiacich 50tkach a podobných pascí.

A za chvíľu pri zjazde z diaľnice zase policajt, ukázal na počítači, išiel som na 50tke 62, tak že 100 usd. Už som sa vyprdol na angličtinu a ukecával som rusky, že som prišiel ako hosť do ich krajiny a že ma len vyciciavajú, že som pred chvíľou platil 100 usd. Tak ma nakoniec pustil, že keď som hosť tak bude tolerantný. Vec nevídaná.

Flek už trochu ťažšie, bolo hraničné pásmo, tak len taká núdzovka v pásme lesíka medzi poliami. Išli okolo aj Kazaši na aute, ale že v pohode, nech otdychaem, žiadny problém.

Ráno už na Almatu, doprava hustla, dosť des sa vymotať, za ňou plno dedín, taká zaujímavá oblasť. Všelijaké trhy, stánky, ovocie, zelenina všetko dokopy, žilo to ako bláznivé. Gruzínsky chlieb, turecké kebaby, grilované kurence ako v Rusku, arménska reštika, čínsky tovar, ruské pelmene, šašliky, na ľuďoch bolo vidieť črty toho celého babylonu. Ozaj všetko, kazašské, mongolské, tatárske, turecké,  ruské typy, hádam všetky náboženstvá, kresťanské, budhistické, moslimské a to všetko žije spolu. Navyše obrovské rozdiely, super bohatí, super chudobní, pastieri, bohaté a vzdelané Almaty,  na druhej strane blatové dediny,  no úplný guláš.  Je ale samozrejme otázka, na ktorú nie je odpoveď. Tento pokoj je preto, že je tu diktátor a policajný štát s množstvom policajtov a neúmernými pokutami, alebo by to fungovalo aj za iných podmienok? Nezačalo by sa to všetko hádať? Dozreli a vedeli by sa dohodnúť, diskutovať, robiť kompromisy, rešpektovať sa navzájom? Alebo potrebujú pevnú ruku? Ja na to názor mám, ale nebudem ho tu prezentovať, presiahlo by to úroveň cestopisu :-)

Potom smer Charyn kaňon, ale nedotiahli sme to, odbočka na jazero, nakoniec to síce bola priehrada, ale úplne krásne, sami, kopce. Priehradu strážili policajti, že musíme ísť ďalej od vody, pri nej že je ochranné pásmo. Išli sme, nevadilo, boli krásne výhľady a úplné ticho.Počasie nič moc, dokonca sa prehnala búrka. Ale super vzduch, ticho, bez jediného svetielka.

Ráno cesta na Charyn kaňon, trochu zmätku či ísť zhora alebo zdola, vybrali sme cestu tú dlhšiu, ale zase o to horšiu :-). Ale viedla peknou krajinou. Pri vchode bol taký plácek na parkovanie, už za závorou, odtiaľ  peši cca 2 km. Pokec s francúzskym párom, ktorý žije v Kazachstane a ide z číny. Zaujímavé. Boli aj Nemci s obyťákom, idú z Mongolska. Prvý pokus ísť do kaňonu bol zmarený prudkou búrkou, za chvíľu sa ale dalo. Krásna prechádzka, skutočný skvost, je to taká zmenšenina Grand canyon v USA. Ale už nie sami, dosť turistov, takí mladí už výborne anglicky, holka študuje v Almate geológiu a naftový priemysel. Hej, už je to tu iné ako v zastrčenej dedinke v stepi 300 km od nejakého mesta.

Po návrate návšteva, prišiel ochrankár z vrátnice a potom aj nemecký pár, tak zaujímavá debata, prekladali sme ruštinu kazacha do nemčiny, no dalo to zabrať. Nemci nám dali info o Mongolsku, kazach zase o zbytku cesty v Kazachstane.  Síce jazykový babylon, ale príjemný večer.

Ráno na ďalší highlight, spievajúcu dunu, cesta  viedla kúsok od čínskych hraníc. Kopce, pastviny, aj zavlažovacie kanále, ale aj veľa neobrobenej pôdy. Ale milí ľudia, naberali sme vodu v umyvárke, ochotní, foto, otkuda kudá. Každý podá ruku, dokonca sa pristavil na pokec aj policajt, a ani nechcel pokutu.

Potom odbočka k dunám, prešli sme pár km a oproti buchanka, že kam ideme, treba propusk, tak späť do dedinky, tam vypísanie propusku, zaplatenie cca 9 eur, posadili nám vojačika do auta a normálne nás sprevádzal celý čas. Každého turistu tu musí niekto sprevádzať. Spať sme mohli len na vopred určenom mieste,  vraj gostinica, ale len núdzová, vojačik tam aj kvôli nám ostal spať. Cesta na duny quadom už navečer, bol to ale zážitok, sami, krásne výhľady na druhú stranu, nikde žiadne stopy.

Cestou  sme videli antilopy, pár orlov, sú tam vlci, mufloni, dokonca medvede a všeličo iné, aj preto asi tak blbnú. Noc na takom podivnom mieste, také dva domčeky, nejakí vojaci, štekal priviazaný pes a pršalo fúkalo a bola búrka. Táto ich rezervácia je trochu nepochopiteľná. Je jasné, že si to strážia, ale  toľko ľudí okolo toho, prvý dal permit, načo? nestačí vstupné? potom cestou ešte jedna závora, zase zapísať, načo druhý krát?, potom ten náš sprievodca tam musel spať, prečo?  Toľko ľudí zbytočne zamestnaných, absolútne policajný štát. Hádam tretina ľudí je u policajtov a vojakov, mimochodom tí všetci zamestnanci toho parku sú tiež policajti. A prší ako sviňa. Tu každý deň, našťastie nie stále:-).

Cestou späť sme zase videli gazely, jedna antilopa upaľovala cez cestu, celú ju preskočila. Pokec v aute so strážcom, úplne spokojný s prácou, aj keď víkendy nepozná, keď prídu turisti musí chodiť s nimi.  Má dom, ženu, ale nie su zosobášení. Zdravil sa so všetkými, každý sa usmieval, vyzerá, že sú všetci  spokojní, kľudní, vyrovnaní, bez stresov. S takým zanietením vysvetľuje ako žijú ľudia u nich, časť v lete pasie na salašoch ovce, majú polia, záhrady, ovocie, veľa ľudí robí v parku všelijakých inšpektorov, je ich tam fakt požehnane. Oproti už partia offroad na motorkách, quadoch, je víkend a Almaty neďaleko.

Potom cez krásny priesmyk, neskôr pastviny a stále okolo nás nádherné hory so snehom.

V Taldykorgane blúdenie, navigácia nás naviedla na most ktorý bol zavretý, potom napravo hory, naľavo rovina, žiadna odbočka. Až nakoniec do hôr taká strmá šotolina  a kúsok miesta pre auto. Večer netopiere, ale nejaké obrovské, s plieskajúcimi krídlami.

Krajina krásna, napravo hory so snehom, chvíľu pastviny, kopce, potom aj bažiny, všetko zelené, stále sa to menilo. Smer jazero Alakol. Len cesta otrasná, tak 60 a veľa úsekov krokom. Určite by vyhrali počet dier na jedného obyvateľa.

Potom kafe, sympaťáčka ruska poradila kde sú miesta pri vode bez zon otdycha, hľadali sme, nakoniec krásne miesto, rozprávka, ale kúpať sa nedalo, podmyté brehy tak 4m výšky, ale nevadilo, bolo tak akurát 26st, nebolo treba. Krásne výhľady, úplne sami, spev vtákov, sloboda, priestory, to sa nedá popísať. Kde sa človek pozrie, nikde nikoho, ani dedinka, nič len priestor, obrovské jazero, na konci hory. Kvôli takýmto chvíľam sa to všetko vyplatí, v Európe nevídané a nemožné. Bol aj ohník a gril, ale vlastné drevo.

Ráno krásne raňajky s výhľadom na jazero a hory, potom ďalej na sever. Cesty ale úplne otrasné, miestami aj krokom, najviac 50-60. Najhoršie cesty v Kz, kamiony, autobusy, všetko sa to krúti, ide krokom, no des. Ale tam kde to vôbec nebolo treba, tak 4prudová diaľnica. Úplná nelogika. Ako to funguje, prečo nikto nerozmýšľa, alebo čo v tom je?

No a pikoška, kúsok cesty, kde sa dalo ísť nad 50, tabuľa že 50tka, no ale pod ňou že 10 km a na najrovnejšom úseku policajti, tak že som išiel 65kou, a že 50 usd, to už je ozaj vychcanosť.

Ajagoz mesto úplná diera, ale obrovská vojenská posádka, okrem toho nič, len klasika činžiaky pre vojačikov. Okrem toho mesta len jedna dedina s pár domami, úplne koniec sveta.

Flek len odbočka z cesty, za chvíľu pastier, že má 2500 ks dobytka, zobral pivečko, vedel po rusky, ale že pohoda, nech ostaneme. Ráno klopklop, náš kamarát pastier, že mal narodeniny, oslavoval, že je smädný a že či nemám ešte pivo. Dal som, mal pred sebou ťažkú šichtu, bolo 7 st a pršalo, ale on nemal na výber. S boľavou hlavou po oslave, sedel na mokrom koni, pred sebou 2500 dobytkov a celý deň v sedle. Normálne mi ho bolo ľúto. Keď odišiel, ešte som sa šuchol do postele, nemusím vravieť, že bola vyhriata webastom :-).

Georgievka taká diera, ale Semipalatinsk z neznámeho dôvodu dobrá cesta, branie vody v umyvárke, takí sympaťáci, ochotní, že kedysi sa to tam triaslo z atómovej strelnice, Nazarbajev to ukončil. Ďalej lesy, ale z neznámeho dôvodu všade zákazy vstupu, rampy, úplne uzavreté. Nakoniec odbočka do nejakej dediny, tam len pred rampou taký piknikový flek  a partia aj s deťmi, tri rodiny, ešte ani auto nestálo, úplne prirodzene, hneď že poďte na čaj, nakoniec bol šašlik,  ja som dal pivo, víno, veľmi zlatí ľudia, debaty, obzeranie búdy, fotenie pokec. Ozaj takú srdečnosť v Európe nezažijeme. Z búdy úplne hotoví, také wc nemajú ani doma. Dom u nich stojí tak 30tis. usd, čo podľa mňa nie je veľa, ale napr. veľmi drahé autá, 20 ročná Toyota camry 8 tis. usd. Majú svoje hospodárstva, jeden robil v bani pri ruských hraniciach, jedna žena učiteľka. Zarobí mesačne cca 120 usd. Ale zase ceny sú tu iné, ale také autá, mobily, všetky výrobky z dovozu rovnaké ako u nás. Ale napriek tomu všetci mali mobily také ako my.  V zime -40, snehu po pás, ale že majú čo robiť, nenudia sa. Pre dobytok majú ustajnenie.  Les uzavreli len nedávno, vraj tam boli požiare. Ale ktovie. Možno tam len niekto má daču. Flek dobrý, ale blízko cesty, mysleli sme že len do dedinky pôjde pár áut, ale tá dedinka má 20 tis. ľudí. Ale zase štuple v ušiach to vyriešili :-)

Ráno smer hranica s Ruskom, na Kz strane tak skoro hodka, všetko vážne, zapísanie áut, otázka na migračnu kartu, ale dali si vysvetliť. Potom ma ruskej strane dlhé listovanie v pase, všetko pozerali, Turecko, Tunisko, Maroko, Gruziu, Uzbekistan, no proste som bol podozrivý. Potom na pohovor k šéfovi colnice,  chcel vedieť všetky moje cesty, deti, kde pracujú, kde ja, moju firmu, dokonca mobil. Ozaj dôsledné. Asi už musím vymeniť pas. Ale asi majú svoje inštrukcie, sú opatrní. Ale všetko OK, pri súčasnej situácii to človek aj chápe. A ozaj veľmi korektný, slušný, skoro sa ospravedlňoval, že to musí preverovať, potom na konci aj zvedavosť a pokec o cestách.

Na ruskej strane cesty hneď lepšie, ale obchvat Rubtskovsk otrasný, ale potom zase úplný balzám, rovné cesty, 80-90, samé neuveriteľne obrobené polia, kombinované s pásmi lesa, stále smer Barnaul. Flek sme chceli nájsť pri rieke Ob, zadarilo sa na druhý pokus, cestička k vode cca 5km,  pri hlavnom toku to končilo nejakou  zonou otdycha, druhý pokus nejaká maringotka, ale závora, až potom krásna lúčka pri ramene rieky Ob, neskôr ale vysvitlo, že je to len prítok, ale krásne miesto, úplne sami, ticho, len vtáci, nad nami krúžil orol a bol ohník a gril.

Ráno rozhodnutie ostať celý deň, už sme si zaslúžili oddych. Užívali sme si slobodu v Rusku, pri rieke, žiadne zákazy, žiadne rampy, okolo krúžil orol, potom ďalší, spev vtákov, no proste nádhera.  Občas lodička, asi rybári, dal som aj beh, našiel som ďalšie nádherné miesta. Bolo aj chytanie rýb, ale len sa mi zamotali dva háčiky a žiadna ryba.  Samozrejme gril, ohník a super  steak priamo na dreve, lepšie sa nedá spraviť. Úplná nádhera deň, aj počasie tak 20 a slniečko. Zastavil sa nejaký Rus, pokec, ale už bol trochu chytený, doniesol nejakú rybu, vyzerala ako šťuka a daroval nám ju. Nechcel za ňu peniaze. Typická ruská pohostinnosť. Ponúkal vodku, aj som si sním musel dať, ale potom som mu ponúkol našu 52% slivovicu a to bolo aj na statočného rusa veľa, normálne ho striaslo. Také ešte nepil, vodka je oproti tomu malinovečka. Dal pár stakanov a ledva odišiel vedľa.

Noc síce tichá, ale ráno už môj kamarát ešte s jedným klopali, že netreba spať, ale podebatíme a spojazdnia loďku a pôjdeme sa prejsť po Obe. Vypýtali si po dva stakany slivovice, hoci boli pripití už od včera. Nakoniec ozaj priviezli loďku a bol to zážitok.

Napred kúsok našou riečkou, potom hlavný tok Obu. Obrovská rieka, neskutočné a aj veľa vody. Trochu dosť sme sa báli, hlavne manželka, nie sme na zvyknutí, loďka cca 40 rokov stará, bez záchranných viest, to rusi nenosia, k tomu opitý kapitán, tá obrovská rieka, kde plávali drevá, stromy a všeličo. Tak som sa trochu utešoval, že keby voľačo, tá loďka mala také komory, tak hádam sa udrží na vode a my na nej. A aj Rusi nás ukľudňovali, že “vse v pariadke, vso normaľno”. Ale ozaj nádherná príroda, orly, bobry, úplne nedotknuté zákutia. Ešte sme odbočili aj na inú rieku, potom nejaké rameno. Zvládli sme to, ozaj široká ruská duša, chceli nám urobiť radosť a ukázať na čo sú pyšní, prírodu, rieku, kde žijú. Ale fakt nádhera a zážitok.  Na záver nám ešte darovali živé ryby, podobné ako jeseter, ale menšie. Že je to nejaký druh jesetera, len nedorastie do takej veľkosti ako normálny.

Potom už smer Barnaul, tam nákup, celkom sympatické mesto, aj keď sme išli len po okraji, veľa borovicových lesov, veľa miest na oddych pri rieke. Obed v obrovskej reštike samoobsluhe, konečne šašlik. Ďalej už hľadanie fleku, veľa áut, už také preľudnenejšie, veľa dobrých miest bolo zatopených.

Potom flek len tak pri moste, dosť blízko pri ceste, ale pekný. Vedľa Rusi,  rodina púšťa hlasno nejaký rep, nechápem, krásna príroda, užiť si ju, to ticho, rybačku,  ale oni hudbu na plné gule. Ale po chvíli odišli. A neskôr sme zistili, že je to tu národným zvykom. Otvoriť dvere na aute a mať celý čas pustenú hlasnú muziku. A prakticky bez výnimky ruskú. Potom gril, manželka ryby statočne vypitvala, a nebolo to jednoduché, boli tuhé, hore taký ako keby skoro pancier, bojovala s tým, ale boli neuveriteľne dobré, úplná delikatesa.

Na jednej strane si Rusi nemôžu dovoliť toľko, ako ľudia v bohatej západnej Európe, na druhej strane si voľne chytia v rieke také vzácnosti, aké sú u nás extrémne drahé, alebo úplne nedostupné.  Paradoxy.  A je tu mrte bielych motýľov, ostávajú normálne po nich biele plochy ako sneh. Je už teplejšie, deň tak 25, večer 20, super. Do Tashanty ešte cca 650 km.

Noc úplne v pohode, nejako v noci nejazdia. Ráno už smer hory, napred dosť všelijakých zon otdycha , dosť rušné, postupne ale menej, krásna príroda, stále okolo riečky Katun, ktorá sa vlieva do Obu, no riečky, skoro ako Dunaj. Potom menej dedín, málo zon otdycha, viac miestnych sedlákov. Pumpa už nebrala karty, ale obchod ešte áno, posledný nákup vín do Mg. Nie je tu jednoduché kúpiť suché červené víno, Rusi majú zjavne iné chute, drvivá väčšina vín polosladké, sladké. A drahé. V mestečku už veľa takých mongolských typov. Už sa to tu miesi.

Spanie na nádhernom mieste, jedna riečka sa vlieva do druhej, skaly, skalnatý kopec  a samozrejme krúženie orlov. Úplne nádhera, počasie príjemné, tak 23, siedme nebo. Ešteže niečo takéto existuje, bohužiaľ  treba za tým ísť veľmi ďaleko.

Ráno nabranie vody z potoka, prvý krát vyskúšané čerpadlo. Funguje to, za pár minút sa naplnilo 250 l vody, máme zase vystarané na pár dní. Potom cesta úplne super, stále zmena,  ale okrem hlavnej cesty je málo odbočiek, teda nejaká turistika alebo bike je dosť limitovaný. V alpách je spústa trailov, lesných ciest, možností, na každú stranu nejaké cestičky, tuto je okrem tejto jedinej cesty len divočina, odbočka len občas, aj tá po pár km končí. Je to tu podstatne menej zaľudnené. Ale takto na jazdu je to zážitok, ozaj príroda, žiadne zákazy, kde sa dostane človek autom, tam sa dá táboriť. Pokec s rusom, pôvod z Ukrajiny, žije tu a vyzeral spokojný. Ale úplná izolácia, len jedna cesta, 500 km do najbližšieho mesta. Ale vyzeral, že mu to nevadí.

Zase pekné miesto na spanie, pri riečke, príjemné počasie.

Ráno cesta ďalej na hranice, nákup v Kosh Agač. Posledné mestečko pred hranicami. Kupodivu super pumpa lukoil, veľký obchod, posledný dobrý nákup. Pokec s pumpárkou, v zime aj -50, plyn v domoch nemajú, kúria uhlím alebo trávou. Z čoho tam žijú ľudia je záhada, a žilo ich tam dosť, na úplnom konci sveta. Už aj pastviny suché, v diaľke krásne výhľady na hory so snehom.

Úplná diera ale bola Tashanta, tam sú asi len colníci a vojaci. Potom hranica, čakanie, potom ruská tak 2 hod. všetko znova zapísať, skontrolovať. Určite nie sú  prepojení, mám auto zapísané, že je v krajine, mali by to tam nájsť, ale oni všetko vypisujú znova. No a mongolská colnica, to ale už v ďalšej časti.

fotogaléria s popisom

No Comments

Comments are closed for this entry.