Sahara 2/2009
Nezdá sa to ako blbosť? Na Saharu s obyťákom? No ale keď je na to vhodný obyťák, prečo nie?
S týmto sa to veru dá. No ale Sahara nie je zrovna jednoduchá, začal som si zisťovať, ako to zrealizovať a narazil som na viacero cestoviek, ktoré organizujú offroadové výjazdy. Cieľ je Tunis, Alžír, Líbia, príp. Maroko. Líbya a Alžír sú na min. 4 týždne, z dôvodu veľkej vzdialenosti, to sa mi zdalo na prvý krát veľa, tak som nakoniec zvolil Tunisko s www.wuestentauglich.de a s termínom 7-21.február som sa so synom a s kamarátom Martinom definitívne prihlásil. Bolo to prvý krát na ozajstný offroad, tak na jednej strane som sa tešil, na druhej strane som mal aj trochu obavy, ako to zvládnem ja, ale hlavne auto. Našťastie Martin mal s offroadom bohaté skúsenosti, absolvoval už aj Saharu, ale aj Rumunsko, Sardíniu a pod. Ja som mal predstavu skôr expedičnú, všetko sa malo ukázať až tam po skúškach v teréne, čo auto skutočne zvládne. Jeho nevýhodou je váha, cca 9 t a skutočne sme nevedeli odhadnúť, čo to spraví niekde vo voľných dunách.
Tak ale odjazd sa blížil a 5.2 sme vyštartovali smer Janov, kde nám v sobotu odchádzal trajekt do Tunisu. Cesta bola bez nejakých mimoriadností, v sobotu sme boli na trajekte, ktorý mal meškanie cca 4 hod, no ale čo s tým, Afrika. Nakiec sme išli tri posádky, vodca Manuel so psom v Toyote, Dietmar s Wernerom v Defendri no a my. V nedeľu cca o 16tej sme sa konečne vylodili a po dosť zdĺhavých colných formalitách sme z colnice vypadli cca o 18. My sme už pomaly na takéto colné papierovanie našťastie zabudli, ale tam to ešte funguje, ako u nás za socíku. Hádam aj 5x sme museli niekomu dávať pasy, ten zase niečo vyplnil, ďalší zase zapísal do pasu autá-to aby sme ich tam nenechali, ďalší zase kontroloval auto, niekto zase nejaký formulár zobral, iný zase nejaký dal, ale náš vodca Manuel už mal skúsenosti a tak sme to nakoniec zvládli. Colníci ale boli korektní, slušní, voči cudzincom sa správali ok, ale o to viac si to vynahradili na domorodcoch, títo museli tie hromady rároh všetky vyložiť a colníci sa v tom prehrabovali, ako by na tom spočívala celá ekonomika štátu. No ale čo už.
Cieľ prvého dňa bol Kairouan, kde malo byť prvé nocovanie. V hustom daždi sme cestu absolvovali bez problémov. Trochu sme si museli zvykať na iný svet, množstvo postávajúcich ľudí, množstvo všelijakých grilov po ceste.
Prvý tábor sme rozložili pri múre, za ktorým bola nejaká vládna vila a tuším policajná stanica
Ráno sme ťahali ďalej, poobede sme prišli do Tataouine, posledné mestečko pred púšťou, tam bolo posledné tankovanie do plna, až do Douzu nebude žiadna možnosť dotankovania. Mojich 450l na MANe by malo byť viac ako dosť. Benzín na štvorkolku sme tankovali aj do bandasiek.
No a vydali sme sa do púšte, predtým sme sa zastavili v Douirete, starom mestečku vytesanom do skál.
Dokonca tam bol aj štýlový hotel. Navečer sme ťahali ďalej po kamennej piste a zakotvili sme pri prvých dunách a malej oáze s pár palmami. Tu sme aj rozložili prvý tábor v púšti.
Ďalej sme ráno pokračovali už v plnej motorizovanej zostave, t.j. dali sme dolu quada a syn išiel na ňom, ja s Martinom v aute a pomaly som si začal zvykať na ozajstný terén, hoci ešte len na kamenistej, a dosť rozbitej ceste. Pomaly pribúdalo piesku a na prvých ozajstných dunách sme dostali od Manuela menšie školenie. Stále som si nejako nemohol zvyknúť na neustále mykanie auta, nemohol som sa zbaviť dojmu, že sa to niekde zlomí, odletí nástavba alebo odtrhne vnútri chladnička, nádrž na vodu alebo niečo podobné. Postupne som však začal zisťovať, že všetko drží a nič strašné sa nestalo. Tak som sa začal postupne zmierovať s tým, že asi je to spravené dobre a snáď to vydrží.
Bol som pomalší ako defík a toyota, to ale vyplývalo hlavne z môjho strachu o auto. Pokračovali sme stále smer Ksar Ghilane, na noc sme sa utáborili ako inak medzi dunami, večer sme si vychutnávali atmosféru táborového ohňa, ticha a miliard hviezd na nočnej oblohe. Ten pocit, keď vyjdete večer kúsok od tábora, nevidíte okolo seba žiadne svetlo, len nad sebou hviezdnu oblohu, kde žiari podstatne viac hviezd ako u nás, nepočujete absolútne žiadny zvuk, to je niečo, čo už nájdete málokde. To sa ťažko opisuje, tú atmosféru treba zažiť. V noci, keď zašlo slnko bolo už chladno, niektoré rána sme objavili na piesku aj srieň. Dietmar a Werner v defíku to nemali jednoduché, v stane nemali žiadne kúrenie, tak si svoje užili. Manuel mal v Toyote webasto. My sme na tom boli úplne luxusne, v aute kúrenie, teplú vodu, sprchu, 190l chladničku s mrazákom, ráno sme si zohriali bagety v trúbe, no proste všetko. Spočiatku sa všetci trochu ako keby čudovali, načo vlastne ťaháme 9t do piesku, keď ale zistili, aký komfort je v púšti možný a na druhej strane auto zvládne aj náročný terén, myslím že to trochu pochopili a asi aj tíško závideli. Manuel asi nie, to bol človek, ktorý luxus zjavne nemusel a celú cestu si užíval v maximálnej pohode.
Ďalší deň sme mali naplánovaný doraziť do Ksar Ghilane, predtým sme si spravili menší výlet na zrúcaniny hradu. Tam som už zažil ozajstnú školu, terén sa pritvrdil, prvý vážnejší stupák som vyšiel hádam na štvrtý krát. Bol to pre mňa trochu tvrdé, trpel som spolu s autom, tam začal postupný prerod z karavanistu na offrouďáka.
Postupne som sa začal učiť odhad rýchlosti na duny, zaradiť správny prevodový stupeň, niekedy bola štvorka príliš pomalá, bolo treba 5ku, hlavne pri príliš strmých nástupoch na dunu som sa bál o auto, ten náraz bol mnohokrát krutý. Zase keď som bol moc pomalý, tak som to nevyšiel, dunu rozjazdil a o to sa horšie išlo. Na automatickú prevodovku som v teréne mohol zabudnúť, tá si preradila kedy chcela a samozrejme aj v nevhodnom okamihu napr. v stúpaní na dunu. V teréne som jazdil prakticky len s manuálom, na 4-7 prevodovom stupni, iba v ľahšom teréne som dával vyšší, automatiku len na rovných úsekoch.
video http://www.youtube.com/watch?v=0t1LKq7-We0
Spali sme v kempe v Ksar Ghilane, bol na africké pomery slušne vybavený. Dokonca s termálnym jazierkom, ktoré sme ale nevyužili, večer bolo dosť zima, a ráno sme odchádzali ďalej.
No a ráno smer Tafelberg, skalnaté kopce, je to pomerne známe miesto pre offroadové výjazdy, cestou sme aj stretli jednu partiu z Talianska, bolo to nákladné Iveco 4×4 so 4-5 defíkmi. Len tak mimochodom, čo dokázal šofér v Ivecu, porovnateľnom aute s mojim, budilo rešpekt. Prešiel tam, kde mal problém aj defík. Strašne veľa závisí od šoféra, jeho skúseností, odvahy, citu. Ja som bol len začiatočník, aj keď stále sa zlepšujúci:-).
Terén bol striedavý, ale nie ťažký, resp. som si už na neho zvykol. Prechádzali sme okolo prírodnej rezervácie, do ktorej je ale zakázaný prístup, slúži len prezidentovi a jeho ľuďom. Pravdepodobne tam chodia poľovať, videli sme za plotom aj nejakú antilopu.
Kupodivu bola celá rezervácia oplotená a nebolo to malé územie. Čo všetko sa dá spraviť pre vyvolených. V Tunise je prezident dosť silný, ale čo nás prekvapilo, jeho obraz visí aj vo všelijakých maličkých obchodíkoch, kaviarničkách, z čoho sme usúdili, že je asi dosť obľúbený. Možno to tamojší berú tak, že v rámci Afriky sú jeden z najrozvinutejších štátov a možno sú mu za to vďační.
Utáborili sme sa cca 3 hod cesty od Tafelbergu, na krásnom mieste hore na dunách, ja som však ostal pod dunou, cca 20 m, hore sa mi zdalo nezmyselné trepať tam auto, no darmo, na úplného offroaďáka som sa ešte nezmenil:-). Rozdiel medzi offroaďákom a karavanistom, aj keď expedičným je v tom, že prvý sa chce dostať niekam po najhoršej ceste a má radosť, že je to obtiažne, zvládne to a vyteperí hore tie tony železa. Karavanista chce čo najviac vidieť, ale po najľahšej ceste. U syna som mal čierny bod, mal som to podľa neho aspoň skúsiť. No ale jemu sa dobre hovorí, on to auto neplatil :-) No ale aj defík tam vybehol len vďaka kvaltu, ktorý skončil efektným skokom.
Defík s toyotou sú tam vľavo hore na kopci, ale mne to nebránilo v príjemnej pohode.
Ráno sme mali cieľ Tafelberg, tam by sme mali prísť niekedy krátko poobede, potom mať čas aj na prehliadku okolia, výstup na kopec. Terén bol po odbočke z pisty náročný, no ale najhorší bol stupák na kopec cez voľné duny, ktorému sa nedalo vyhnúť. V najstrmšom stupáku som sa na pokyn rozbehol viac ako bolo treba, auto sa odlepilo od zeme, ja som mal pocit, že letím, v skutočnosti sa odlepilo len predné koleso, no a potom to s rachotom buchlo a ja som myslel, že som rozlámal auto. Veľmi ma prekvapilo radostné výskanie kolegov, ale potom som pochopil, že sa vlastne nič nestalo, a auto to v pohode zvládlo. Ale odvtedy som šiel do dún opatrnejšie, radšej pomalšie a skúsiť to radšej druhý krát, postupne som sa začal učiť to odhadnúť. Poobede sme dorazili na Tafelberg, bolo to prekrásne miesto medzi dvomi stolovými horami. Pobehali sme okolie na quade, vybehli hore na kopce odkiaľ bol krásny výhľad na nekonečné duny a piesok.
Večer klasika, táborový oheň, dobrá večera, kvalitné vínko, pochopiteľne z domu. Alkohol sa v Tunise dá kúpiť veľmi zriedka, len vo vybraných reštauráciách, ktoré na to majú príslušnú licenciu a len v turistických oblastiach. Ale ich červené víno je celkom dobré. na rozdiel od stravy, ktorá je bez chuti, mäso na grile spolu so všetkými šľachami, chrupavkami no a bez korenín, nejakého pácu, no nič moc. Ešte sa dal jesť kuskus so zeleninou, a ich harisa, čo bola nejaká mletá, štiplavá paprika, všade to dávali ako predjedlo. Na pobreží som mal aj kalamára, chutilo to ako umelá hmota. Jediný raz čo mi chutilo bolo v Tunise u talianskeho majiteľa, ten spravil kalamára na grile tak, ako sa má.
Ráno sme vyrazili inou cestou smer Douz, užili sme si ešte pomerne ťažký offroad, aj s ostrými šutrami a kamennými schodmi, ale aj náročné duny.
No a poobede sme dorazili do Douzu, druhý krát do kempu, veľmi dobre vybaveného, vlastní ho taliansky majiteľ, Manuel povedal, že lepší kemp v Afrike nepozná. No ale aj tak štandart európskych kempov zďaleka nedosahuje.
Dokonca mal aj krčmu, v ktorej sa mohlo kúpiť víno.
Samotný Douz je asi 10 tis. mestečko, je to vlastne veľká oáza s námestím v strede, spústou uličiek no a neodmysliteľným bordelom všade. Myslím tým samozrejme bordel ako neporiadok, o takom normálnom v tejto krajine nemohlo byť ani pomyslenia. Nevideli sme tu ani disko, resp. inú formu zábavy. Aj keď Tunisko nie je tvrdá moslimská krajina, tradície sú tu príliš silné na takéto nejaké kratochvíle. Mali sme dosť času sa poprechádzať a trochu nasať miestneho koloritu, dať si v kaviarničke čaj, kúpiť nejaké gýčiky.
ulička v Douze posedávači, tých bola absolútna väčšina,
potom boli ešte postávači, tí nesedeli ale stáli, no a v menšine boli takí, čo niečo robili, väčšinou sa snažili čosi predať. Z čoho žili postávači a posedávači ostáva záhadou. Zaujímavé, že na uliciach boli prakticky výhradne muži. Ženy boli asi doma, v kaviarni alebo reštaurácii absolútne žiadna, občas sa na ulici mihla nejaká zababušená postava, ktorá vzdialene mohla pripomínať ženu. Nechápem, kde mladí ľudia nadväzujú kontakty s dievčatami, kde randia /ak vôbec/, či to naozaj dohodnú rodičia, no bolo to dosť deprimujúce. A ešte je zaujímavé, že deti a mladé dievky tak do 15-18 boli niektoré aj pekné, potom sa to ale stratí, nad 20 sme nič pekné nevideli. Ľudia, resp. muži, lebo so ženou sa príde do styku len zriedka, boli milí, vždy sa snažili prihovoriť, pričom však neboli doterní, možno trochu predavači. Bolo vidno, že cudzincov si nesmierne vážia, zrejme však asi pre tie peniaze, čo prinesú. Aj oficiálna politika je veľmi prístupná k cudzincom, napriek tomu, že je to policajný štát, na každej križovatke stojí policajt, sú časté kontroly na cestách, nikdy nás nikto nezastavil, naopak, policajti vždy priateľsky kývli a mali zjavnú radosť, keď sme im kývli späť. Oni buzerovali len vlastných, stále im čosi kontrolovali, papiere, alebo čo. Myslím, že ak by si nejaký domorodec dovolil niečo cudzincovi ukradnúť, tak by na to veľmi tvrdo doplatil. Ale celkovo som tam mal pocit bezpečia aj v tých no nie moc pekných uličkách.
Druhý deň na obed sme vyrazili smer El Faouar, kúsok po asfalte, potom ďalej do dún na tzv. sand roses, čo sú také zvláštne kamenné kvety, ale neviem ako vznikajú, je to len v tunisku. Tam sme sa ešte pozreli na studňu, ktorú strážili vojaci, potom sme sa utáborili. Boli tam krásne vysoké duny, pojazdili sme na quade, pred takými dunami má človek nejaký zvláštny rešpekt, hoci quad zvládne takmer všetko.
No a ráno už len cesta späť, v pláne sme mali doraziť večer do Kairouanu, prespať a poslednú noc v Tunisku spať pri Tunise na pobreží v Hamamede. Išli sme cez solné jazero, ktoré bolo sčasti vyschnuté.
Potom vnútrozemím, časť cez hory bola zaujímavá, neskôr to už bolo dosť jednotvárne.
Na druhý deň nám ešte zostal čas na prehliadku kolosea z čias rímskej ríše. Je to druhé najväčšie koloseum, hneď po rímskom, bolo to impozantné.
No a potom už len cesta k moru, kde sme prespali v podivnom kempe na pobreží, v Hamamede. Celé to pobrežie aj so strediskom bol jeden des, rušné, zaprášené ulice, špinavá pláž s nejakou vytekajúcou stokou, budovy ošuntelé, strava v reštike zlá, no dovolenku by som tu strávil jedine za trest. O to viac si človek váži to, čo zažil pred pár dňami.
Celkove musím konštatovať, že stráviť takúto akčnú dovolenku v obytnom aute, s primeraným luxusom teplej vody, WC, kúrenia, varenia, pohodlného spania je niečo, čo posúva možnosti od normálneho obytného auta výrazne ďalej. Auto, ktoré zvláda náročný terén a nejako výrazne nezaostáva za klasickými offroadami s možnosťou presunu štvorkolky umožňuje dostať sa do oblastí, kde neplatia nejaké zákazy kempovania, kde je ešte príroda relatívne čistá, nepreľudnená, kde si človek môže vychutnať pohodu a relax. A tá sloboda ísť, alebo zastať a trebárs sa utáboriť, a nemusieť sledovať zákazy, príkazy, obmedzenia, no to je proste jeden sen. Aspoň teraz mi to tak pripadá, keď som už zapadol do všedných dní. A už len rozmýšľať, ako si niečo podobné zopakovať.
ďalšie foto a videá priamo vo flickr
