Mongolia 2016
Každá krajina, aj Mongolsko začína colnicou, tam si človek tak trochu spraví názor. Na tejto napred dezinfekcia, za 100 rub. Úplne absurdné, ideme z Ruska, ktoré je predsa len iný level v hygiene a nakoniec aj vo všetkom inom. To bol len začiatok, potom neuveriteľný chaos, strašne veľa colníkov, ktorí len tak zmätene pobehovali, aspoň sa mi to tak zdalo. Dostali sme nejaký papierik a na ten sme museli nazbierať 4 štemple. Ale už nikto nepovedal od koho a kedy, tak sme tam len tak pobehovali. Jeden štempel bol v takom unimáči, colník sedel v suchu a na mňa pršalo, silný vietor, teplota tak 10 st, potom sa nás ujal taký colník, má nejakú rodinu, čo študovala v Košiciach, vysvitlo, že je to pani z Ulanbátoru, pracuje pre českú cestovku, a my ju poznáme. No nie je to neuveriteľne malý svet? Colnú kontrolu som sa domáhal v jednej kancelárii, kde ich sedelo asi 5, všetci za počítačmi a ani sa netajili, že pozerajú komerčné stránky a majú úplne v paži nejaké prehliadky. Pracoval, behal a všetko riešil len jediný colník, ktorý skutočne vyzeral ako uštvaná zver, všetci ho ťahali, robil prehliadky, dával štemple, bez ktorého sa človek ďalej nepohol. Ale nakoniec sme upútali aj jeho pozornosť, potom ešte jeden colník, náš patrón ukázal, že to je on a dal nám posledný štvrtý a úspešne sme vypadli. Tak vivat Mongolsko.
Pršalo, silný vietor, zima, blato, voda a diery na ceste, no privítanie plné optimizmu. Sme vo výške 2500 mnm.
A zrazu nám skočila do cesty nejaká uniforma, že strachovka a že na moje auto 100 eur. Že 100 eur nedám, tak nakoniec dohoda 70. Dali mi nejaký papier, kde rukou čosi vypísali, bola tam značka auta, ale to bolo všetko. Či to boli podvodníci, alebo by to platilo v prípade nehody som nezistil. Našťastie som to nepotreboval.
V prvej dedine Tsaagannuur sme odbočili na Ulaangom, dobehol nás maník na motorke, a že cesta na Ulaangom je zaliata, dve talianske autá sa vrátili, treba ísť na Olgii, že nech ideme k nemu na čaj a prespíme. Oblbuje, alebo je to pravda? Vzhľadom na lejak aký bol teraz by som mu aj veril. Na čaj k nemu sme nešli, ale zvrtli sme to na Olgii, tam sa uvidí. Na ceste blatová roleta, hlavne že nás dezinfikovali. Prvé svište, orly sa stávajú samozrejmosťou. Nakoniec flek, tak len odbočka z cesty, nikde nič, ani strom, možnosť sa schovať a už sme toho mali dosť. A okolo cesty bažiny, premočené, vietor, dážď a 9 st. No nezačína to dobre, ale zlý začiatok, dobrý koniec. Tak prvá noc v Mongolsku.
A prvé ráno v Mongolsku, síce chladno, tak 11st, sme ale stále vo výške cca 2500 mnm, ale už trochu modrá obloha, do Olgii zjazd 700 výškových metrov. Úloha dňa bolo zistiť cestu na sever, náhodou sme zbadali takú cestovku, že teda sa popýtam, mali tam aj miestneho šoféra, tak nám vysvetlil cestu na Achit Nuur /jazero/ a na Chargas Nuur. Jediný problém by podľa nich mohla byť jedna rieka, ak by bol vysoký stav vody. Teraz ale vraj je ok. Potvrdili, že do Ulangoomu sa nedá. Sranda, za info si vypýtali cca 2 usd. Olgii je jedno z veľkých mongolských miest, žilo to tam, bol aj bankomat, vybral som milión /ozaj/ tugrikov. V obchode sa dalo platiť kartou, dobre zásobený, mali tam všetko. Stretli sme partiu rusov, práve sa vracali z Achit Nuur, ale boli na opačnej strane. Žijú v Altaji a prišli na víkend, no ale z neho čakať 12 hod na colnici, no neviem. Teplo cca 20st, slnko, príjemne, predsa len je to nižšie ako priesmyk na hraniciach.
Tak vyrážame, už na dlhé stovky km len vyjazdené pisty, v tom lepšom prípade šotolina.
Stále krásne výhľady ma Mongolský Altaj, potom aj okolo riečky, prvé ovo, ktoré sme poctivo trikrát obehli a priložili kamene. Nie sme poverčiví, ale zase, nemôžeme uraziť mongolských bohov. A aj keď nie sme poverčiví, tak ozaj nás ochraňovali, viackrát nám prišla pomoc miestnych úplne v pravý čas a na pravom mieste.
Prvé stretnutie s viacprúdovými vyjazdenými koľajami, kde neviete, či tá krajná sa vráti, alebo ide bohvie kam, inde ako chceme ísť my. Nakoniec Achit Nuur, hurá k jazeru, keď sme ale vyšli z auta, okamžitý útok milióna komárov, tak že poďme vyššie, aspoň budú krajšie výhľady, zbabelo sme zdupkali. Nedalo sa ani nám, už otrlých z ruskej tajgy. Ale hore už pohoda, nádherné miesto, výhľady, ticho, orly, večer ohník. Zaslúžené. Prvá návšteva mongolského pastiera, prišiel, počumel, vypil darované pivo a odišiel.
Výhľad z nášho hotela.
Nádherné ráno, raňajky s výhľadom, potom už zase ďalej, pri jazere odbočenie k obytnému LR, dvaja Francúzi už 2,5 roka na cestách. Sila. Išli z Vladivostoku.
Potom už húpanie na pistách, niekedy krokom, niekedy aj 40tkou. Krajina nádherná. Prvý väčší brod, dal som čižmy a išiel som na prieskum, keď zrazu vedľa mňa nejaký zvýšený van, miestni šoféri s partiou turistov, Juhokórejcov. Tak som zrušil prieskum, ak prešli oni, tak musím aj ja :-). Juhokórejci zlatí, všetko fotili, vyprávali, pýtali sa, prekrikovali, liezli do auta, všetko chceli vidieť, ako kobylky :-). Niektorí si vyliezli aj za volant. Idú z Ulanbátora do mongolského Altaja, tam nejaké túry.
Po brode prvé problémy s orientáciou, garmin ukazoval inú cestu, ale vyjazdenejšie koľaje viedli okľukou. Zrejme si tu hocikedy vyjazdia nové koľaje a nenahlásia to do openstreet maps :-). To sa nám stávalo dosť často. Tak to už sa len spoliehať na šiesty zmysel a šťastie, či sa to zakrúti tam, kam chceme. Zakrútilo sa. Pred dedinkou Omnogov zašitie sa len tak za kopec, že nech nás neobjavia, ale nepodarilo sa. Za chvíľu motorečka, pastier, stál, čumel, čosi občas prehodil po mongolsky, pozval som ho sadnúť, ponúkol pivom, pomocou slovníka mg-angl sme aj pokecali :-). Žije v jurte, aj v zime, má 5 detí. Ako sa dá prežiť v jurte -30st zima, som nepochopil. A to tak prežíva väčšina pastierov. A to prosím kúria len trusom, ktorý cez leto zozbierajú a usušia. Možno jurtu vykúria na 5st. Neuveriteľne tvrdé podmienky. Spravil som mu fotku, hneď aj vytlačil, bol z toho úplne hotový. No a tak za hodku sa zdvihol, rozlúčil sa a odišiel. Takéto návštevy boli pravidlom, najhoršie ale bolo, že sa s nimi nedá porozprávať, myslel som, že viac ich bude vedieť po rusky, ale nie. Skoro nikto.
Ráno o 5tej partia 500 kôz a ovcí okolo nás, neskôr partia mongolov v aute, prezeranie, pokyvkávanie, mrmlanie tou ich rečou, je to trochu otrava, navyše sa s nimi nijako nedohovoríš. Ale po chvíli odišli.
Potom mestečko Omnogov, mal som pocit, že všetci, kto mohol, prišiel obzerať, zbehla sa ozaj celá dedina. Syndróm lietajúceho taniera fungoval dokonale :-). Proste to auto a s tou štvorkolkou je pre nich niečo úplne z inej dimenzie. Ale ľudia milí, príjemní, len sa s nimi nedá dohovoriť.
Cesta ďalej klasika, od krokom do 40, aj popršalo, našťastie nebolo blato, ale viac také kamenisté. Zase zmena, garmin ukazoval iné ako bola skutočnosť, ale zase sa to správne zakrútilo, a potom šok, pred Naranbulakom že asfaltka. Dokonca pekná pumpa a asfaltka pokračovala až k jazeru Chargas Nuur, tam dosť jurt, čo by teda nevadilo, ale v ich dosahu sú prakticky isté návštevy čumilov. Našiel som také súradnice od Nemcov, že pláž, tak odbočka, asi 10 km voľnou stepou a skutočne, to čo sme videli, vyrážalo dych. Nekonečná pláž ako v karibiku, ale bez ľudí, k tomu nekonečné jazero, šplechot vĺn, úplne bez nikoho, aj bez komárov a ovadov. K tomu pekné počasie, aj kúpanie, úplne nádhera.
Neskôr sme v diaľke čosi zbadali, potom ďalekohľadom zistili, že to bol 3nápravový Ural-autobus s asi 10mi turistami, ktorí si postavili stany a Ural slúžil ako základňa. Takto sa tu cestuje. Večer nádherný západ slnka a úplne bez jediného svetielka.
Večer sme rozhodli, že ostaneme ešte jeden deň, spravíme výlet na quade, pozrieme aj susedné jazero a okolie, ale ráno des, dážď, vietor, tak sme išli ďalej. Škoda, bolo tam nádherne.
Cesta ďalej na Songino, ešte kúsok asfalt a potom zrazu hups a toto:
Bez upozornenia, len tak. Veď čo, šofér má byť v strehu :-). No a zázrak zvaný asfalt skončil, začína zase niekoľko sto km “bezdarožia” ako vravia rusi. No a rozhodnutie, ktorú stranu tej nedokončenej cesty si vybrať. Ale vlastne to bolo jedno, človek mal vždy pocit, že vybral tú horšiu :-). Tieto úseky boli mimoriadne zlé, prevažovalo to, že krokom. Ono niekde v stepi sa to fakt dalo rozpeckovať aj na 40, ale tu len zriedka. Navyše dážď, blato, okolie v mrakoch, zima. Keď ma to prestalo baviť, a to bolo pomerne skoro, tak že odbočíme a pre tento deň to zapichneme, vliezli sme k takým kopcom, a po pár km krásne skalné útvary, za chvíľu sa vyčasilo, dokonca sme dali dolu quada a pobehali okolie. Nakoniec krásny večer.
To počasie je tu ozaj divné, pohodička, tak 20st, zrazu čierňava, ochladenie o 10st, dážď, vietor. To môže trvať 10min, hodinu, alebo aj tri dni. Nikto nikdy nevie. Našťastie nám to tri dni nikdy netrvalo, ale hodiny, to áno.
Noc samozrejme v pohode, už druhé nocovanie bez návštevy, boli sme dobre zašití. Potom ďalej smer Songino, cesta striedavá, ale viac horšia, Songino diera, kolonka /rúra, z ktorej tečie voda/ zavretá. V každej dedine bola kolonka, kde sa predávala voda. Niekto to mal na starosti, napúšťal vodu a inkasoval, a veľakrát bola otvorená len pár hodín denne.
Nie je kam vyhodiť smeti, smetisko nie je, žiadne kontajnery, nakoniec kto a kam by to odvážal. Tak sa nám hromadí v aute, ešteže je také veľké :-)
Za Songinom asi najhoršia cesta, aj blatové úseky, piesok, bočné náklony, tie brnkali na nervy hádam najviac, v tej vysokej kabíne sa to zdá vždy horšie, ako je to v skutočnosti. Priesmyky aj nad 2000 mnm, ale zase pod 1500mnm sme neklesli. Toto celé Mongolsko je vysunuté hore, až úplne na severe to ide nižšie.
Nocovanie kúsok pred Telmen Nuur, večer zase poriadny lejak. Aspoňže cez deň bolo pekne.
Ráno modrá obloha, hádam to vydrží. V Numrugu som zastavil pri prvej čajne – ťažko nájsť na to slovenský výraz, ale je to domácnosť, do ktorej keď vojdete, voľačo vám dajú za malý peniaz najesť a napiť. Najesť to, čo zrovna varia. Boli sme vnútri, nejaké čosi sa varilo v hrnci, podľa smradu to pochádzalo z barana, jednoznačne pre naše žalúdky nepriechodné. Spýtal som sa, či nepredá 100l vody, že áno, doniesol kanistre a veľmi ho prekvapilo, že som to vycucol čerpadlom. Na záver jednoznačným gestom naznačil, či nemám niečo vypiť, tak som mu napred dal pivo, to vyzunkol za pár sekúnd a keď som nalial z vodky, bol spokojný. Dokonca nám zobral aj smeti v dvoch obrovských sakloch. Čo s nimi spraví, netuším, teda tuším, ale radšej to nechcem vedieť :-). A ešte je zaujímavé, že takéto čajny boli tuto skoro v každom dome. To chodia tak krížovo jesť? Lebo turistov tam moc nebolo, teda okrem nás žiadny :-).
Pri Telmen Nuur mali byť podľa navigácie pekné miesta na táborenie, ale neboli. Blatové brehy s dobytkom, navyše dosť júrt a usadiť sa medzi nich znamená okamžité štartovanie motorečiek a príchod všetkých okolitých čumilov. To sme nechceli riskovať, tak ďalej. Teda ono nejde o nejaké riziko, tí ľudia sú bezproblémoví, ani nie sú doterní ako napr. v Maroku, ale je to trochu nepríjemné, prídu, pozerajú, občas čosi povedia v mongolštine. Oni sú veľmi pohostinní a je tam úplne normálne, keď otvoríte dvere do jurty, že sa tam posadíte, čosi vám ponúknu, a tak úplne prirodzene prídu k vám a čakajú to isté. Ponúknuť ich pivom, čajom, bez problémov nakuknú dnu do auta. Je to iná mentalita, ale skutočne ani nič neponúkajú, nepredávajú, nepýtajú a už vôbec nie, že by čosi ukradli. To som ešte nepočul, asi niekde vo väčších mestách možno, ale tu, medzi jurtami nie.
Cesta blatová, aj brody, výmoly, bočné náklony, miestami som mal pocit, že sa prekotím. Ale keď potom človek stretne nákladiak, do výšky 4m naložený ťažkým drevom, tak si uvedomí, aké má auto ešte rezervy. To som vždy pripomínal manželke, keď si schovávala hlavu pod sedadlo :-). Ale zase oni poznajú terén, ja nie. Presne vedia, v akej stope majú ísť, mne sa môže stať, že sa niekde dostanem na horší náklon, tam nejaká jama, alebo blato, no človek musel byť v strehu. A všade neuveriteľný počet dobytkov každého druhu, kravy, jaky, ovce, kozy, kone a všeličo krížené.
Zastavili sme na obed, za chvíľu Toyota, mali defekt, že či nemám zdvihák. Tak oni idú po mongolských cestách a bez zdviháku. Ešteže mali rezervu, to by im moja asi nepasovala :-). Oni sa asi úplne spoliehajú na ich bohov, že im pomôžu :-).
Nakoniec Tosoncengel, na ich pomery veľké mesto, bankomat nefungoval ani jeden. Pokec s jedným bikerom španielom, pýtal sa na cestu, čo sme prešli, chcel ísť rovnako, je to ozaj problém, pre neho aj 3dni bez možnosti kúpiť vodu a jedlo, no a keď zavalil, že nemá gps, tak to by bol úplný hazard. Bez gps do mongolska je horšie ako autom bez zdviháku :-). Tak som mu poradil radšej cestu na Uliastai, to je taká hlavnejšia. Už radím dokonca aj v mongolsku :-).
Potom už za mestom začína asfalt, je to ako balzám, pár km za ním nejaká odbočka a šiesty zmysel nás nanavigoval na nádherný flek pri rieke, zase ohník, gril, pohoda a nádherná príroda.
Ráno zase smer východ, k jazeru Tsagaan Nuur a vulkánu. Už bol väčšinou asfalt, tak to už išlo rýchlejšie. Krásna krajina, aj lesy, pas vo výške 2550 mnm so zvyškami snehu. A keď je kopec, asfalt sa stráca, nastupuje rozbitá šotolina, tam kde ten asfalt môže najviac pomôcť, tam chýba. Asi nevedia robiť asfalt do kopca. Hore v priesmyku veľké ovo, také sme už aj poctivo obehli, mongolských bohov si treba uctiť, ako vravím, hoci nie sme poverčiví, pre istotu :-).
Na cestách už prekvapivo málo buchaniek /kto nevie, tak je to UAZ/, už to prevalcovali Toyoty, úplne suverénny prím majú Land Cruisery, Prado, Lexus 4×4, ale aj čínske a juhokórejské autá. Kto si môže dovoliť, tak nejaké SUV, na tie cesty je to logické. Stretávame veľa áut s vlajkami, aj niektoré jurty sú oblepené plagátmi, blížia sa voľby tak strany asi obiehajú a navštevujú roztrúsené jurty. V takejto krajine sú voľby asi nie jednoduchá záležitosť.
V dedine Tarlat, čo je východisko do rezervácie zrazu že most 5t, ale pýtal som sa a mongol len mávol rukou, že mám ísť. Tak som išiel. Cesta k jazeru úplne otrasná, len krokom, tak sme to zabodli 10km od jazera, že to prejdeme zajtra quadom. Za chvíľu k nám dva expedičáky, Nemci, utáborili sa vedľa nás, tak večerný pokec, jeden cestuje v aute sám, teda so psom, to auto sme už videli pred rokmi v Tunise, druhé sú manželia, ktorí všetko predali a cestujú po svete. Na zimu by chceli doputovať niekde do tepla, tuším do Ománu. A že pri jazere je spústa komárov, sedieť sa dá len vnútri.
Ráno jazero s komármi vynechávame, ideme späť na vulkán. Auto odstavujeme, hore len peši, stretávame partiu nemeckých motorkárov so sprievodnou dodávkou. Idú už späť, do Ulanbátoru, tam naložia motorky na nejaký nákladiak, ktorý im ich dovezie. Oni idú samozrejme lietadlom. Dosť si ale neviem predstaviť colné procedúry s tými motorkami. Našťastie to nemusím riešiť.
Vulkán super, aj výhľady do doliny. To jazero vzniklo tým, že láva zablokovala rieku, celé údolie je vlastne láva, podobné ako jazero Van v Turecku.
Dobratie vody v dedine, z takej centrálnej kolonky, za 100 l sme platili asi 10 centov /200 tugrikov/. Zaujímavé, že tu takto platia za vodu, pre nás to nie je veľa, ale keď chodia takto denne a pri ich príjmoch.
Cesta na Tsetserleg, už viac stád, júrt, pasienkov. Toto centrálne Mongolsko je podstatne živšie. Cestou ešte jeden prekrásny kaňon a ich posvätné miesto, stále je tu voľačo.
Aj miesto na spanie sa zháňalo ťažšie, teda ono sa dalo zastať úplne hocikde, ale vždy sa snažíme zašiť pred čumilmi a teda mimo zorného poľa nejakých júrt. Nakoniec sa zadarilo, len tak po lúke tak 2 km, potom také údolie, ešte jedno a super miesto. Bol aj lesík, t.j. voňavé sosnové drevo na oheň a grilované kuratá.
Zaujímavé, už jednoznačne prevažujú pastieri na čínskych motorečkách nad tými na koňoch. Aj tu je predsa len pokrok, teda vlastne neviem, či je to pokrok, naháňať dobytok na čmudiacej motorečke :-), ale pre nich asi áno. Už asi neplatí, že každý mongol vie skôr jazdiť na koni ako chodiť. A ešte sa zmenilo, že sa sťahujú nie na povozoch, čo ťahajú jaky, ako kedysi, ale na takých malých hyundayoch alebo niečom podobnom. Naložia tam celý majetok a idú na letné pastviny. Takýchto nákladiačikov sme stretávali pomerne hodne, často sme videli aj stavanie júrt /gerov/. Teraz je začiatok leta a teda čas na sťahovanie.
Pôda na mongolskom vidieku nepatrí nikomu, alebo teda všetkým. Pastieri sa môžu usadiť teoreticky kde chcú. Ale aj mne laikovi je jasné, že niektoré pastviny sú lepšie, iné horšie. Ako si ich kto vyberá, či to niekto eviduje, alebo je systém kto prv príde, ten prv melie, či sa dohodnú kto kde bude, alebo sa aj pohádajú, to som nezistil. Fakt je, že niekde je prázdnejšie, niekde hlavne pri mestečkách a riečkach sa mi zase zdalo plno. Alebo je tých pastvín toľko, že to stačí všade. Väčšinou boli jurty osamotené, po jednom, niekde však viac pokope, možno rodiny.
Cesta ďalej na Tsetserleg, ďalšie mongolské veľkomesto so 16 tis. obyvateľmi, teda nepočítal som ich ale mám to z googlu :-), ešte jeden priesmyk, samozrejme do kopca žiadny asfalt, len šotolina, asi majú strach, žeby im ten asfalt stiekol dolu :-). A pred mestom závora a vyberajú poplatok za cesty. To sa nám stalo potom viackrát. Bolo to síce len pár drobných, ale už samotný fakt, že za tie ich cesty treba platiť je pozoruhodný :-).
Všade orly, neskutočne veľa, zjavne sa im tu darí. Ale kde chodí taká masa orlov na zimu, netuším. Videli sme aj supy, obrovské vtáky, ale sú vždy len pri nejakej zdochline, voľne lietať sme ich nevideli, teda keď sme ich vyrušili, uleteli.
V Tsetserlegu nákup v smradľavej tržnici, bola aj zelenina, pred mäsiarstvom len tak pohodený rozporcovaný kôň, oni to proste berú ako vec, ako niečo čo je súčasť života, vidia to bežne doma v jurtách, pripravujú z toho jedlo a inak sa to nedá, len to mäso rozkrájať. My to síce nevidíme, ale v mäsokombinátoch sa deje to isté. Ale aj tak to nebol príjemný pohľad. Je tu drsný život.
Stretli sme zase Nemcov na tých dvoch expedičákoch, išli na teplé pramene, ale to sme vynechali. Je to nejaká japonská investícia s bazénmi a teplé kúpele mám aj doma. Na to sa do Mongolska nechodí.
Potom múzeum, jedna zo zachovalých budov monastyra, a potom ešte hore na kopci ďalší monastyr. Síce kultúre treba prinášať obete, ale ísť hore do kopca pozrieť na monastyr, keď hrozí búrka, ktorý bol zavretý, nedalo sa do neho schovať a zmokli sme ako slepice, a navyše zdola bol lepšie vidieť, sa mi zdá ako kultúrny sadizmus. Už si presne nepamätám, kto to z nášho dvojčlenného teamu vymyslel, len viem, že ja som to nebol :-).
Ďalej už pred Kharkorinom žiadny flek, blížila sa zase búrka, tak sme to zapichli v jurtovom kempe pred mestom, nechali nás tam, to už bol taký kemp a reštika pre zhýčkaných západných turistov, dobré vybavenie, tak po dlhej dobe trochu civilizácie, navyše ráno sme chceli ísť quadom na výlet do Orchon Valley. Dali sme si večeru, v reštike veľmi dobrá jahňacina, dokonca aj dobré talianske víno, vcelku zase zmena. Trochu civilizácie, nebude to nadlho, ešte nás čaká Gobi. Už je tu fakt cítiť Erdene Zuu ako jeden z hlavných ťahákov pre turistov a navyše už to nie ďaleko od Ulanbátoru. Ale príjemné, tiché aj búrka prešla, pohoda. Večer nás ukecali na vystúpenie mongolskej folkovej skupiny, moc na také nie sme, ale že teda zo slušnosti, keď nás tam nechali, ale neoľutovali sme, bol to skutočne zážitok. Navyše súčasťou skupiny boli aj pekné mongolky. Pekné ženy vidno v hojnom počte aj v mestečkách, pekne oblečené, upravené, tá krása v tom prostredí vynikne o to viac.
Ráno plníme naše plány a ideme quadom na výlet do Orchon Valley, k vodopádu je to až 120 km, tak uvidíme. Na takom dlhom výlete sme ešte neboli. Teda na asfalte to nič nie je, ale také nám tu nehrozí. Dosť zima, sme vo výške 2000 mnm, ale slnko, tak sa určite oteplí. Ideme pozdĺž rieky, je to veľmi málo používaná pista, vo veľmi zlom stave, ale o to krajšia krajina, úplne bez ľudí, júrt, len v diaľke zopár, vidíme zblízka supov, žeriavy-teda vtáci-, ujgurskú kamennú korytnačku ktorá im mala prinášať šťastie, no krása.
Potom sme sa napojili na používanejšiu cestu, to je taká pre turistov na VANoch alebo Toyotách, tie chudobnejšie cestovky mali ešte buchanky. Ale aj to bolo pekné, ale už viac júrt, dobytka, áut, no viac, samozrejme nie jedno za druhým, ale možno 10 na celej trase. Spočiatku sme mali aj obavy keď pista viedla do stredu stáda s jakmi, impozantné zvieratá, ale našťastie vždy uhli. Tak som si myslel, keby sa tak len jeden nasral a neuhol takej mrňavej štvorkolke a pustil sa za nami, raz si fakt môže povedať, už bolo dosť a ukážem tým zasranom krpatým :-). No a keby to spravili hromadne, to by bol šrumec :-).
Pri kaňone tri buchanky s belgičanmi, dali sa do reči, všetkým sme museli vysvetlovať, ako sa preboha dostala štvorkolka so značkou EU do Mongolska :-). Ale zaujímavé je, že v davoch preplnených európskych veľkomiest sa všetci bez záujmu míňajú a tu sa dá každý do reči, zdraví, pokecá. Je tu nepomerne menej ľudí, ale nepomerne viacej stretnutí.
No ale cesta bola nekonečná a čas bežal, pomaly po sto km sme už mali toho dosť a ešte cesta späť. Tak bohužiaľ, do vodopádu nedôjdeme, museli sme to stornovať, inak by sme prišli späť už potme, no a to je v Mongolsku dosť bláznivé. Späť sme išli po jednoduchšej ceste, časť po asfalte, bola to síce nudnejšia cesta, ale rýchlejšia. No ale aj tak spolu 210 km, to je na quade náš rekord. Ale mali sme toho dosť. Už len večera v reštike, chvíľu posedenie pred búdkou a spať.
Ráno úplný kultúrny highlight, najväčší, najzachovalejší monastyr, Erdene Zuu. Ozaj impozantné, super atmoška, ale už dosť turistov, nie div. Už to nebolo ako v Kazachstane v mongolských starovekých mestách, sami dvaja. Ale zase tlačenica nebola. Krásne.
Po kultúre cesta na Mongol Els, nebolo to ďaleko, je to taká zmenšenina Khorgoryn Els v Gobi, pekné duny ktoré sa medzi horami vzali len tak, nikto nevie ako. Flek pekný, ale už nie samota, turisti, nejakí mládežníci ktorí sa vyrojili na duny, nejaké selfie, presne blbnú ako u nás. Chlapcov na ťavách ktorí nám ponúkali jazdu sme zdarne eliminovali. Návšteva geológa, ktorý robí s francúzmi nejaký prieskum, poradil kde treba ísť, už bola angličtina. Potom super prechádzka po dunách.
Potom sa zastavili dvaja mongoli s jednou ženou, chlapíci vedeli po anglicky, tak sme využili konverzáciu, sú z Ulanbátoru, má tam nejakú IT firmu, rozhľadení, dalo sa pokecať. Tak som nadhodil tému Džingischán, ako je možné, že ovládol vtedy celý civilizovaný svet, vraj disciplínou, mali lepšie luky a rýchlo sa presúvali bez celej kolóny zásobovania, mali sušené mäso a kumys, iné nepotrebovali. A na otázku, že ich bolo málo, že využívali aj podrobené národy, Kazachov, Číňanov, Ujgurov, Tatárov, Turkov .
Ale aj tak, stále sme to nechápali. Krajina s nesmierne tvrdými podmienkami, roztrúsené jurty, komplikovaná komunikácia a spojenie, ako je možné, že dokázali nielen založiť najväčšiu ríšu v dejinách ľudstva, ale ju aj dlhé roky spravovať, vydať zákony, mať fungujúcu správu. Boli to jednoduchí ľudia z júrt a napriek tomu dlhý čas ovládali Čínu, celý stredný východ s ich mestami s luxusnými palácmi, tečúcou vodou, kanalizáciou, prekvitajúcim obchodom, remeslami, kultúrou, poľnohospodárstvom, skoro celé Rusko, dostali sa až do Európy. A Európu nedobyli len náhodou, vrátili sa sami keď im zomrel nejaký chán a museli voliť nového. Ktovie ako by sa vyvíjali európske dejiny, či by sme nebývali v jurtách :-). A toto všetko s menším počtom obyvateľov ako má Slovensko, kde brali tú silu, ktorá porážala väčšie, vycvičené, v terajšom ponímaní profesionálne armády? Obyčajní pastieri išli bojovať? Kto ich vycvičil? Kto a kde vyrábal taký počet zbraní? To išli všetci do boja? Kto sa staral o rodiny, stáda, deti? Je to vec, na ktorú sme nedostali odpoveď. Keď človek vidí tie nesmierne tvrdé podmienky pre život aj teraz, už vôbec si neviem predstaviť ako to bolo možné v tých časoch.
Na to nám nedal odpoveď ani pokec s jedným z mála anglicky hovoriacich mongolov. Veľa sa nám snažil vysvetliť. Napríklad stáda, čo v zime, kedy je -20st bežná teplota, že v zime dobytok prežíva vonku, musí si nájsť potravu pod snehom. Ak je veľa snehu, alebo veľký mráz, dobytok neprežije. A v zime sa sťahujú na teplejšie miesta.
Jeho žena, alebo partnerka bola celý čas v aute. Keď to moja manželka zbadala, že čo, prečo nejde k nám, až potom ju zavolal. Zaujímavý poznatok, aj tu tie ženy ťahajú za kratší koniec, možno to bola len náhoda. U nás sú ženy vždy niekde v popredí, nemožno ich umlčať :-), resp. veľmi ťažko, tuto tak v úzadí. Ale potom prišla a v pohode.
Bol to pekný večer, samozrejme prekladaný vodkou, ale s mierou, potom sadli do auta a odišli, ale ten jeden akože šofér nepil. Bodaj by všetci mongoli vedeli tak anglicky, alebo rusky. Takto pokecať s miestnymi je super, ale keď len príde a sadne a nevie ani ceknúť, to moc nebaví.
Ráno silný vietor, 17 st. , smer Arvaiker, síce asfaltka, ale strašne zlá, veru radšej dobrá pista ako zlá asfaltka. V Arvaikeri posledný nákup pred stovkami km pustatiny v Gobi, dobratie vody.
Cesta z mesta už ozaj len vyjazdené koľaje, smer Bayangol, garmin už nejako nestíhal, vyjazdená pista išla všelijako, len nie podľa garmina, nikde nikoho, čierne mračná, občas zlejvák, obrovské kaluže cez pistu a vedľa bažiny, vždy dilema, ísť do kaluží, kde človek nevidí kde je dno, alebo vedľa a zapadnúť v bažine. Nakoniec taká toyota s miestnymi, že máme ísť za nimi, zaujímavé, že sa vyhýbal tým kalužiam na ceste, ale išiel vždy tak na hrane pisty a bažín. Asi vedel prečo, ja by som tak nešiel. Toto pokladám za prvý ochranný akt mongolských bohov, asi nám boli priaznivo naklonení, lebo sme poctivo odkráčali ovo :-). Objavil sa niekto, kto nám v pravý čas pomohol. No a potom nám ukázali smer na Bayangol, na nenápadnú pistu, kde by som asi neodbočil. Tak díky, neznámi mongoli v toyote :-). Už konečne trochu mimo bažín, tak že nocľah, len tak v zamračenej, mokrej stepi.
Ešte večer taký pár na motorečke, potvrdili dobrý smer na Bayangol, tak predsa, kľudnejšie sa spalo, máme to z dvoch zdrojov :-). Bayangol len míňame, je na druhej strane rieky. Celú noc pršalo, tak podľa toho to aj vyzeralo, blato, ílovité šmykľavé koľaje, niekedy aj mimo nich po tráve, tak na hrane. Keby bolo zle, že nezjazdné, tak by sme museli čakať, kým to vyschne. Pred takým stupákom obrovská kaluž, vedľa zase blato, tak kade, váhal som, hľadal som možnosť to obísť, a zase priazeň bohov, ovo :-), taký mongol na aute, prvé auto, čo sme stretli, zrovna v pravú chvíľu, že on tade neprejde, ale že ja mám ísť cez tú najväčšiu kaluž, inde že by som zapadol. No miestni, ozaj to poznajú. A fakt, prešiel som.
Rieka na ľavej strane má byť normálne len potok, teraz ale po dažďoch rozvodnená, a je zjavné, že ju niekde budeme musieť prejsť. No a taká vec ako most tu nie je. Prvý pokus pri Sajchan Ovo, prišli sme k rieke veľkosti tak skoro Váh, na druhej strane tiež pár áut, ukazovali nám, že aby sme išli, no ale zdalo sa mi to šialené.
Potom taký mongol, že sa dá ísť do Mandal Ovo aj po pravej strane, ale že to nie je taká pista, len ozaj málo vyjazdené koľaje, ale že prejdeme. Tak dobre. Lonely planet hovorilo, že táto rieka by sa mala strácať v púšti Gobi, tak som si myslel, že za 150 km aj keby sa nestratila, bude aspoň menšia. Tak cesta po inak krásnej krajine, aj kopce, miestami sa ale pista úplne strácala, zrazu jurta, zatiaľ jediná na ceste, pýtanie sa takého chlapca, že tade hore do kopcov, našli sme potom také nezreteľné koľaje. Tiež sa tá jurta s chlapcom objavila v pravý čas na pravom mieste, žeby zase ovo? :-). Po priesmyku sa cesta potom vylepšila, krásna krajina, veľmi málo júrt, potvrdenie cesty miestnym na motorečke, padlo na to jedno pivo zo zásob, ale s radosťou, aspoň bola istota, že nezakufrujeme.
No a potom nás koľaje zaviedli akože smer Mandal Ovo, no a k rieke. Napriek informácii v lonely planet, rieka sa vôbec nestratila, ale rozvetvila sa do niekoľkých ramien. Ale netrúfal som si ju prejsť, v prípade zapadnutia v tomto bohom zabudnutom kraji si neviem predstaviť niečo, čo by ma vytiahlo. Tak, teraz čo, vrátiť sa, obísť, alebo čakať, kým klesne voda. A zase ovo :-), objavili sa tam miestni, že teda oni neprejdú, mali len nejaké SUV, ale že ja prejdem. Pýtam sa, obísť, no že áno, tak 200 km s neistým výsledkom, tá rieka totiž nekončí v púšti, ale vlieva sa do jazera, ktoré by sme museli obísť aj s jeho ďalšími prítokmi. Že čakať nie je dobrý nápad, ako som pochopil, rieka vyryje korytá, a nanesie bahno a bude horšie, celá tá situácia je mimoriadna, normálne sa dá prejsť, ale teraz veľa pršalo, tak je problém. Rekognoskácia terénu, celý brod a trasu som si prešiel s miestnymi, nebolo to hlboké, tak najviac po pás, ale miestami blato, že som z toho ledva vytiahol nohu. Tak nakoniec zásadné rozhodnutie, nakoniec ani iná možnosť nebola, tak ideme. Posadil som si dvoch miestnych mongolov do kabíny, že ukazujte cestu, oni poznali brod v tých niekoľkých ramenách a poďme. Zapol som všetky uzávierky, a spolujazdci ukazovali, nesmel som zastaviť. No a po zvládnutí brodu podarúnok fľaša vodky, oni sa tešili spolu so mnou. Ale padol balvan zo srdca, prekonali sme. Zase som sa presvedčil, že to auto zvládne podstatne viac, ako jeho šofér :-). No a ochota a snaha pomôcť miestnych, zlatí ľudia.
No po brode prvé miesto pri rieke a zabodli sme to, za chvíľu silná piesočná búrka, dosť nehostinné miesto:-), Gobi ukazuje svoju silu. Za chvíľu štyria izraelčania v SUV bez šnorchela, pýtali sa na cestu, išli naopak ako my, čo im už len radiť? Tu rieku neprejdú a v Sajchan Ovo tiež nie. Asi som ich moc nepotešil. Jediná šanca je, že kým tam prídu, klesne voda.
Ale neuveriteľné podmienky pre život. Príde dážď a rieka rozdelí krajinu na dve časti, jednoducho sa ani nedostanú domov. Ale ako keby si z toho nič nerobili, brali ten život tak, ako prichádza. Usmiati, proste počkajú pár dní, veď sa nič nedeje. A spať? Veď prídu do hocijakej jurty na druhej strane, tam ich s úplnou samozrejmosťou príjmu, pohostia. Takto to tu funguje, pre nás úplne nepochopiteľné.
Ráno modrá obloha, brod za nami, tak pohoda. Už by nemalo stáť nič zásadné v ceste na Bayanzag a Khongoryn Els, hoci tu človek nikdy nevie. Pár km do Mandal Ovo, prvé auto, ktoré sme stretli bol Ford Raptor, úplný šok, v takom zapadnutom kúte, tri dni cesty od najbližšieho mesta, no možno na tom Forde len dva :-).
Tam sme chceli ešte doplniť vodu, ale studňa pracuje až od 15tej. Majú tam rozpis dní a kedy je otvorené, dnes otvárajú až o 15tej. Tak sme sa pýtali, či nám niekto nenačapuje, že máme čakať, čakali sme, kupodivu tam bol aj policajt, čosi nám každý povedal, čomu sme nerozumeli. V jednom dome tam niekto polieval dvor, mal vlastnú studňu, tak že tam. Ochotný, zrejme nejaký miestny boss, jedna studňa pre celú dedinu a on má vlastnú. Hneď že kúpi štvorkolku, zavolal dcére do Ulanbátora a tá vedela anglicky, tak som vysvetlil, že to nejde, mám ju zapísanú v pase a bez nej nemôžem prejsť cez colnicu. Tak z kúpy nič nebolo, ale vodu nám dal.
Kým sme čakali, tak sme sledovali život v dedine, taký celkom normálny, v obchode si majiteľka listovala na webe v notebooku, v dedine wifi, ale na heslo, ale asi obyvatelia ho majú. Deti, smiech, bicykel, nejaké auto kamsi išlo. Policajt chcel od nás doklady, mimochodom prvý krát v Mongolsku. Z čoho ale v tejto pustine žijú, nechápem. Už aj pastviny chudobnejšie, uživí ich to?
Potom už cesta na Bayanzag, červené skalnaté útesy. Cesta napred zlá roleta cez step, neskôr už aj nejaký piesok, duny, skaly, dokonca aj malé jazierko, nádhera. A za celú cestu sme nestretli nikoho, úplne sami.
Potom už Bayanzag, červené útesy, nájdenie super fleku, potom prechádzka a výšľap hore, krása, nádherné výhľady.
Ráno ešte romantické raňajky s výhľadom, potom už na Bulgan, také mestečko, tam pri obchode nemecký expedičák, tak samozrejmý pokec. Nemecký pár je na ceste okolo sveta od roku 1997, to som ešte nevidel, nepočul, úplný úžas. Takto sa úplne odstrihnúť, vlastne nemať domov, nevedel by som to. Teraz idú z Číny, potom smer juh cez stany do Saudskej Arábie a Afriky. Auto majú so zdvíhacou strechou, hore spálňa, tak priestoru trochu viac ako my. My ale zase nejdeme na 19 rokov, tak to stačí :-). Porozprávali aj o Číne, že nič moc, ľudia dosť nepríjemní, byrokracia, problémy, všade plno ľudí. Toto tu je iný level.
A ešte k tomu partia Slovákov a Čechov, taká klasika, letecky do Ulanbátoru a taký dvojtýždňový okruh na buchankách. Príjemné stretnúť krajanov.
Potom na Dalanzagdad, slušná pista, odbočenie dokonca na asfalt, ten vydržal skoro až do Bayandalaju. Odtiaľ potom na Khongoryn Els príšerná cesta, napravo sa dvíhali kopce, tak každú chvíľu vymleté koryto, redukovaná jednička, krokom a zase znova. Koľaje sa nám skrúcali ku kopcom, a teraz čo, vrátia sa, na náš smer, alebo nie? Doteraz nám to vychádzalo, tentokrát nie, tak zase hodku späť na pôvodnú pistu. Moja teória bola, že auto nechám v prvom jurtovom kempe a ďalej to prejdeme na štvorkolke, kemp ale neprichádzal, auto nechať len tak som sa bál. Tak sme to zabodli v stepi, ale pekné miesto medzi horami. Ráno pokračovanie v zlej ceste, ale už začali duny a nádherná príroda. Tie hory v kombinácii s dunami, no zázrak.
Cesta síce naďalej zlá, ale príroda prekrásna, postupne vyššie a vyššie duny, napravo, naľavo hory, okolo pastviny. V diaľke sme už videli jurtový kemp, ale spať sme chceli sami, pod dunami, našli sme nádherné miesto a že ráno tam pôjdeme, necháme tam auto a prejdeme ďalej na quade. Dal som dolu štvorkolku, previezol na dunách, ale tieto boli úplne iné ako na Sahare, tam to bolo pevnejšie, iný piesok, tu sa to viac borilo, akože hore na dunu ani náhodou. Prechádzka na duny, z nich nádherné výhľady, zážitok. A ani vtáčika-letáčika, úplne sami. Že bol ohník už asi netreba pripomínať, idylka, romantika a všetko, krásny večer.
Myslel som, že tu bude viac turistov, aj cestou sem sme stretli len jeden zase ako inak – nemecký – expedičák a jedného cruisera. Inak nič, už aj menej júrt, asi už tie pastviny nie sú také bohaté, sme vo výške 1700 mnm. To znamená príjemné počasie, deń tak 25st., večer tých 20st.
Ráno prechod do prvého geru pre turistov, v plnej zostave, na quade manželka, ja na MANe. Vysvetlili sme čo chceme, auto nechať pod dozorom a ísť na quade na výlet, taká mladá pekná mongolka vedela trochu anglicky, medzitým celé osadenstvo mongolov očumovať auto a quada, ale zlatí. Dal som nejaké pivo, peknú mongolku som previezol na quade, hoci nič nepýtala, dal som 20000 tg, čo je asi 10 USD za stráženie.
A potom už highligh, išli sme až na koniec dún, no proste nádhera, na konci taká červená hora. Neďaleko prebehla gazela, samozrejmé orly, žeriavy. 100 km dlhé pásmo vysokých dún medzi horami, scenérie ako z inej dimenzie. Skutočne zážitok, už som videl všeličo, ale takéto ešte nie. No a cestou späť, keď sme pod dunami našli jazierko s kačičkami, tak to už bol absolut.
Videli ste už kačičku v púšti?
No a aby to nebolo všetko, ešte tečúca riečka, s tým quadom sa dalo všetko preskúmať, s MANom by som sa tam nedostal. Pri riečke spústy divých husí, žeriavov a všeličoho čo lietalo. Chcel som zistiť, kde tá riečka pramení, ale dostali sme sa do nepriechodného dunového poľa s pichľavými bodliakmi, to už nešlo ani quadom, tak sme to vzdali.
Naložili sme quada a aby sme toho nemali zajtra veľa , ešte asi 20 km späť, potom spanie medzi dunami, pekné miesto.
Ráno smer Balandalaj, naviedlo nás to ale na inú pistu, viedla sčasti korytom rieky, tak tých vymletých priečnych korýt bolo podstatne menej. Celkove lepšia cesta, hoci tiež bolo dosť redukovaných jedničiek. Za nami mraky, ale unikali sme, moc by som sa dažďu netešil, v koryte rieky by to mohlo byť všelijako. Túto cestu používali miestni asi keď bolo sucho, v dažďoch asi tú na úpätí kopcov, ktorou sme išli tam.
Bandalaj nákup, potom smer Dalanzagdad, na Yolin Am, krásne údolie, kde je aj teraz ľadovec. Odbočka k závore, potom parkovisko, vstupné, nejaké suveníry, múzeum, už komercia. Ďalej cesta asi 10 km, veľmi zlá, na konci parkovisko, nejakých 20 áut, zaujímavé, Khongoryn Els skoro nikto, tu dosť. Asi tých 100 km otrasnej cesty odrádza. A je sobota, väčšinou boli turisti mongoli. Tak peši 2 km, krásne údolie, ale zase také sa nájdu aj v Alpách, ale ten prechod z dún sem do úplne iného sveta bol dosť sila.
No a dolina bola zakončená ľadovcom, v zime sa tu vytvorí až 6m vysoký ľadovec, potok postupne zamŕza a ľad sa zvyšuje. V zime je tu aj -30st, tak nie div. Ľad vydrží prakticky do ďalšej zimy, len v horúcich letách sa roztopí. Teraz bol ľadovec v údolí v dĺžke tak 10 km. Veľmi som ľutoval, že sme si nezobrali mačky, mohli sme to prejsť aj ďalej, bez nich sa nedalo, bolo to strašne šmykľavé. Nemyslel som, že tu bude toľko ľadu. Na parkovisku útok asi 10 mongolov, hneď auto, dovnútra, do kabíny, nezrozumiteľná debata, žiadny rešpekt, že súkromie, oni sú takí. Takisto by brali ako samozrejmosť, keby som im ja prišiel do geru.
Síce Gobi nazývajú púšť, ale okrem tých dún je to väčšinou step, stáda dobytka, tuto šťavnatá trávička, ľadovec, v mojich predstavách je púšť keď aj nie úplný piesok, ale niečo maximálne nehostinné, suché, vyprahnuté. A celá Gobi je strašne vysoko, pod 1600 mnm to nejde, hory skoro do 3000 mnm. Taká zvláštna púšť, ale o to zaujímavejšia a krajšia. Ale je pravda, že my sme tu v období, keď je ešte dosť vlahy, aj dosť pršalo tak je všetko zelené. V lete je to tu určite suché.
Potom už len kúsok do stepi, pekné miesto na spanie, krásne výhľady. No vyzerá toto ako púšť?
Ráno už po asfalte Dalanzagad, také mestečko, východisko na Khongoryn Els, na kraji jurtové sídlisko, v strede aj kostolík, kino, divadlo, už aj nejaké hotelíky a tak. Doplnenie vody našim know-how, skladacie vedierko, čerpadlo, zase sa ale voda kupuje, nejakých 20 centov za 200l, no zase finančne nás to nepoložilo:-) .
No a potom cesta cez step, občas nejaké skaly, kopčeky, ale málo, celkovo oproti tomu, čo sme videli, nič moc. Step a step, ale asfalt, flek len tak odbočka do kopčekov, snaha zašiť sa za skaly korunovaná úspechom, pekné miesto, ale strašne fúkalo, ale plachta medzi kolesá a za autom sa dalo posedieť. Zrazu čierňava, 10st dolu, búrka, z grilu bleskové presťahovanie mäsa, ale aj nás dnu, ale stihli sme. Strašne rýchlo sa to tu mení, ale kde sa berú tie čierne mraky a potoky vody, nikde more, veľké jazerá, kde sa nazbiera tá vlhkosť mi nie je jasné. V nejakom sprievodcovi sme sa dočítali, že v Gobi prší raz za tri roky. Neverte, je to blbosť. Nám prší každý deň, ale našťastie sa to rýchlo strieda. Za pol hodku už slniečko, teplo, sedenie opäť vonku.
Ďalší deň zase cesta na Ulanbátor, stále našťastie väčšinou asfalt, vedľa len step, step a step. Pred Ulabátorom odbočka na monastyr Manzhir Khiid , tam sme chceli aj prespať. Cesta otrasná, asi 4 km hore rozbitou šotolinou, ale parkovisko a krásne miesto, zeleň, lesík, dokonca potôčik s kryštáľovo čistou vodou. Monastyr pekný, za mierny poplatok aj prehliadka vnútri. História v krásnej prírode, impozantné miesto.
Ráno už také zamračené, dosť chladno 15st, cesta na Džingischán sochu, obrovská, výťahom hore, dolu suveníry, reštika, vyzerala luxusne, dali sme si nejaké polievky, ale nič moc. Ale ceny už pomaly ako u nás. Bola to atrakcia, ale také rozpaky, v krajine kde chýbaju základné veci, stavať taký gigant, no neviem či je to najlepší nápad. Ale keď pre nich je Džingi úplná modla, napriek tomu, že bol krutý a surový, dokázal zjednotiť mongolov a dať základ najväčšej ríše v dejinách ľudstva. Oni ho berú viac z tej pozitívnej stránky.
Potom už definitívny smer Ulanbátor, kúsok pred ním nákup v supermarkete, tam už úplne všetko ako u nás, dokonca vonku z takého stánku sme zaňuchali aj vôňu grilovaného kuraťa, už taká civilizácia. No samozrejme neodolali sme, po dlhej dobe. Aj autá už lepšie, ale už ako keby to nebolo Mongolsko.
Mali sme v Ulanbátore súradnice nejakého jediného kempu, ale keď sme videli, že je to kúsok od hlučnej cesty v nie moc prívetivom prostredí, tak že nájdeme niečo za Ulanbátorom. No a cesta cez Ulanbátor, no strašné. Nekonečne dlhý, nekonečne upchatý, nekonečný počet áut. A mongoli, inak pohodoví ľudia sa v autách menia na šelmy. Neuhnú, nepustia, tlačia sa, trúbia. Mesto je vklinené medzi kopce do takého údolia, žiadny obchvat, má 1,2 mil ľudí, asi aj toľko áut, išli sme to tak dve hodky. Za mestom ale samá dedina, veľa áut, už aj polia, povedal by som, že už nie to typické Mongolsko. A fleku nikde, nakoniec po viacerých pokusoch taký nepoužívaný kameňolom, núdzovka.
A už cesta smer sever na Rusko, síce dosť zaujímavá, napred hory, dosť obsadené chatami, ako keby nejakými rekreačnými strediskami, dediny už väčšinou domčeky, nie jurty. A polia, už aj traktory, tu už sa zjavne niečo urodí. Je to tu už trochu nižšie, tak zrejme aj klíma prijateľnejšia.
Cestou oproti dva expedičáky, ako inak Nemci :-), tak pokec, idú približne tak ako my, len naopak, tak pár rád, zase na oplátku poradili cestu na Amarbayasgalant monastyr, dá sa ísť takým okruhom, späť na Sant, je to prejazdné. Mám rád takéto stretnutia s rovnako strelenými ľuďmi.
Obedňajšia pauza kúsok od cesty v stepi, zrazu brzdy, obrovský kamión zaflekoval a jasné, vybehli z neho traja čumilovia, tak kukuč na celé auto, vnútri tiež, všetko s mongolským nezrozumiteľným komentárom. Ale rýchla reakcia, zbadal auto a už brzdil :-).
Cesta na Erdenet, potom odbočka na Amarbayasgalant Monastyr, taký číslo dve v Mongolsku za Erdene Zuu. Cesta tam ale ozaj otrasná, taká pamiatka, čo pamiatka, pre nich funkčný kostol, kláštor a posvätné miesto a takýto príjazd. Bolo to tak 30 km, najhoršie boli bočné náklony, koľaje vyjazdené vo svahoch, síce som sa snažil tomu vyhýbať, nakoniec som skončil v údolí s blatovými koľajami, z ktorých som nevedel vyjsť. Kolesá šikmo a ja som išiel stále rovno. Bol aj nejaký taký blatový brod, tri priesmyky, no dalo to zabrať. No a množstvo vyjazdených koľají, z ktorých nie je jasné, ktorá je tá pravá.
No ale zvládli sme, za odmenu bol krásny flek neďaleko monastyru, večer návšteva napred mongol na motorečke, klasika, pivo a potom aj slivovica, ale to, čo odrovnalo aj rusov s ním ani nepohlo :-). Tak po hodke odišiel, ale potom prekvapko, prišiel aj s manželkou, doniesol plný sakel syrov, teda nie kúpených, ale doma robených. Teda ono to vlastne nie sú syry, ale nejaká sušená srvátka, je to vhodné na prežitie, ale nie ako kulinárska lahôdka :-), ale museli sme ochutnať, boli zlatí, chceli nám spraviť radosť. Potom také posedenie, pohostenie vínom, to tak často nemajú. Vedel asi 20 slov aj rusky, potom foto, vytlačenie fotky, to nečakali, nejaké podarúnky. Pri lúčení nás objali, ozaj priateľskí a dobrí ľudia. Len tie jazyky keby aspoň trochu vedeli ….no ja viem, v gere sa moc pohodlne jazyky neučia a kvôli jednému stretnutiu s cudzincom za život sa mu to učiť vlastne ani neoplatí :-)
Ráno krásne, kláštor super, ozaj mýtické miesto, akurát mali omšu alebo ako to nazvať, pôsobivé, nádherná atmoška. Na takom odľahlom mieste s takou zlou cestou a dosť ľudí, všetko mongoli, ale pripadalo mi, že to nie sú turisti, ale prišli kvôli motlitbám a tomuto posvätnému miestu. My sme boli jediní cudzinci. A až sa hanbím priznať, že sme tu videli aj normálne autá, nie 4×4, to ale ja nechápem. Videli sme po ceste aj odtrhnuté nárazníky, cestou späť sa nejaké trápilo v bahnitom brode, druhé sa ho snažilo ťahať, ale nejako prešli. Ale zase mohli vyberať cestu aj s väčšími bočnými náklonmi, predsa len je to nízke a len tak ľahko sa to neprevráti.
Cesta späť spoločná cez prvý pas, potom ale na Sant, cestu, ktorú nám poradili Nemci. No a keďže som vedel, že ju prešli, išlo sa ľahšie. Vždy som mal obavy, že niekde neprejdem a budem sa musieť vrátiť, ale tuto som mal predjazdcov, tak tento pocit bol potlačený :-). Ale v jednom mieste, kde bola úzka, šikmá pista nad stržou, aj napriek tomu, že som videl ich stopy a vedel som, že to prejdem, som to radšej obišiel. Škoda, že som to miesto neodfotil. Táto varianta na Sent bola dlhšia o 30 km, ale krásna krajina, videli sme zase niečo nové, prekrásne údolie rieky, nádherné kopce, potom ešte cez priesmyk, aj cesta bola trochu lepšia.
No a potom už späť na hlavnú cestu, smer hranica s Ruskom, pekná krajina, lesy, rozkvitnuté lúky, ale aj polia, už pod 1000 mnm, teplejšie. Nocľah na celkom peknom mieste, na širokej lúke s miliónom cvrčkov a pekným výhľadom do doliny. Posledná noc v Mongolsku.
Potom ráno už len nákup, padli posledné tugríky, no na čo iné ako vodka :-) no a hranica, taká klasika, na mongolskej strane celkom v pohode, prekročenie hranice, no a tretí krát v Rusku, ruská colnica už patrí do ďalšieho pokecu.