Albánsko 9/2012

2012 September 21
by ivano

Tak prišiel čas aj na miernejšiu expedíciu s manželkou, tentokrát cez Bosnu a Hercegovinu do Černej Hory a potom Albánsko. Trasu som nejak pevne nestanovil, nakoniec ako vždy situácia ukáže, čo sa všetko dá a koľko Albánska a ktorými cestami spravíme.

Vyrážame 28.8. navečer, nocujeme pred slovinskými hranicami v Rakúsku, odbočili sme len tak z diaľnice a našli po pár km pekné tiché miesto len tak pri dedinke.

P1070312

Ráno ďalej po nudných diaľniciach, ale po odbočke na BiH sme už skonštatovali, že začína dovolenka, v týchto končinách sme ešte neboli. Za chvíľu boli aj kopce, cesty slušné, normálne dedinky a mestečká. Údolie rieky Neretvy bolo také všelijaké, vlastne to už ani rieka nie je, len stojaca voda v priehradách, premávka silná, žiadna romantika. Pečené prasiatka len za Jablanicou, pár reštík takých snobských s bielymi obrusmi a spústou pohárikov, príborov a všeličoho čo len komplikuje jedenie takého obyčajného a príjemného jedla ako pečené prasiatko.

Hoci som si naivne myslel, že niekde nájdeme flek na brehu Neretvy ako za mojich detských liet, keď sme cestovali škodovečkou s rodičmi do Juhoslávie, skoro som sa zobudil. Na tých pár miestach, kde by sa ešte teoreticky dalo ísť k vode závora, romantika tu definitívne skončila.

P1070316

Tak sme doputovali až do Mostaru, priamo som to namieril do centra, že nejak bude a aj bolo. Bol tam  taký stellplatz, strážený, za nejakých 15 EUR, prešli sme peši 100 m a boli sme priamo v starom Mostare, príjemná prechádzka, večera, mesto malo ozaj šmrnc. Nádherná symbióza mešít a kostolov, krásna starobylá architektúra, úžasná atmosféra. Takto žili ľudia po stáročia, až keď sa to zrazu pokazilo a začali po sebe strieľať. Tá predstava ale nepasovala k tej pohode. No ale čo už. Hoci z tej idylky to nevyplývalo, strážca parkoviska nám tvrdil, že je tam 70% nezamestnanosť a dosť zlá situácia a vysoká kriminalita. Ale ktovie ako to je, na ľuďoch to nejak nebolo vidieť, jazdili na autách, jedli v reštikách, smiali sa a vyzerali v pohode. Ale zdanie niekedy klame.

P1070383

A majú tu zaujímavú menu. Kedysi sa rozhodli používať nemeckú marku a asi nevybrali to pravé. Marka skončila, nahradilo ju euro ale oni ostali pri marke, pomer je asi 1:2 k euru a asi nemajú síl prevekslovať k euru. Hoci možno je ich rozhodnutie nadčasové a tá marka príde :-).

Z Mostaru potom cesta cez 4 hranice, ale bez nejakého veľkého čakania. Pobrežie úplne zastavané, v BiH je Neum niečo, čo je skoro nemožné predstaviť si, na tak malom území toľko hotelov, disco, reštík, parkovísk ruchu a hluku, tam si oddýchnuť? Ísť na dovolenku? Celkom nerozumiem. Ale aj okolie Dubrovníka a samotný Dubrovník ktorý mal v prístave 3 obrovské výletné lode, do mesta sa hrnuli hordy autobusov, áut, motoriek a všeličoho, čo ničí tú príjemnú atmosféru prímorského idylického mestečka. Komercia valcuje. Len sme to prefrčali, ale človeku je z toho trochu smutno, ale nedá sa nič robiť. Hoci nás nepribúda, ľudia majú viac možností cestovania a všade v takýchto lokalitách  je ich viac a viac.

V Montenegre podobne, na každom aj najmenšom kúsočku voľnej plochy hotel alebo voľačo betónové. A to som si myslel, že Montenegro je niečo trochu menej komerčné. Pobrežie nie je. Až za kotorským zálivom, ktorý sme prešli trajektom, sme po viacerých pokusoch objavili niečo ako kemp pri pláži, vcelku kľudný, na pláži reštika večera v nej v pohode.

P1070420

Druhý deň sme išli quadom na výlet taký okruh cez prírodnú rezerváciu v horách. Bolo super, nádherné scenérie, aj keď ich trochu kazili požiare a dym z nich. Zaujímavosť bol pamätník nejakého Njeguša, v knihách sme sa dočítali, že to bol básnik, ale mal mohylu hodnú najväčšieho vladára. Prečo mu postavili také niečo za pár básničiek sme nepochopili. Okrem mohyly tam mal múzeum Njeguša, rodný dom Njeguša, reštauráciu Njeguš, trochu mi to pripadalo ako Jára Cimrman :-). Ktovie, či to nie je niečo podobné, len taká legenda. A ešte sme sa neskôr stretli s Njegušom, ale to bolo tuším v Albánsku. Ale možno že to bol ten istý :-)

P1070437

Po horách zjazd do Kotoru, taký malý Dubrovník, ale bez tisícov ľudí, mal atmošku, veľmi pekné, pohodové.

P1070493

Večer posedenie a gril s Jozefovcami, s ktorými sme sa stretli len na dva dni, hoci sme plánovali celú dovolenku. Nejako im to nevyšlo.

Ráno ešte pohodička, pokec, kávička a tak, potom cesta smer Ulcinj a hranice s Albánskom, trochu čakania, ale čo už. Prvý dojem z Albánska rozpačitý. Zaujímavá a rozporuplná krajina. Ešte vplyv západu, ale veľa podivných hotelov, reštík, bizardných stavieb, veľa nedokončených, niektorých luxusných hotelov, zjavne prázdnych, sú to čierne peniaze? Zárobky ľudí čo robili vonku? Mafia? Ťažko povedať. A hneď vedľa pastieri na somárikoch, chudobné domčeky, smeti hneď vedľa domov.   Takéto paradoxy a kontrasty sprevádzali celé Albánsko. Niekedy mi to pripadalo, že v tých rovinatejších častiach na každého albánca pripadá jeden hotel, jedna reštika, jedna umývačka áut a jeden bar. A  mimochodom umývačky áut, teda nie také ako u nás linky, ale len taká plocha s nejakou wapkou a malým baríkom, boli úplne všade aj v tých najzapadlejších dedinkách. Asi to vyplýva zo vzťahu albáncov k autám. Je to ich modla, musia byť čisté, vyblýskané a vzhľadom na prašné prostredie sa musia stále umývať. No a predsa albánec nebude auto umývať na dvore. Ide do lavash, kde si dá aj kávu v bare :-). No a ešte som zabudol, pumpy, na každý kilometer jedna. Väčšinou pri nich stálo len auto majiteľa :-). Ako môžu existovať, nechápem.

P1070618

Bola sobota a videli sme hádam 100 svadieb. Nablýskané autá, trúbenie, ozdoby, v každom z tých luxusných hotelov svadba. Asi z toho žijú. Ale kde sa berú tie páry ochotné sa ženiť…Možno že majú svadbu každý týždeň aby dali zarobiť tým prázdnym hotelom :-).

V Shkoderi prvá reštika, ceny viac ako prijateľné, jedlo a ochota personálu príkladné. V priemere taký obed alebo večera so všetkým pre dvoch s nejakým vínkom tak 12-15 EUR. Ďalej sme už ťahali k moru, flek našli za Schenginom na konci piesočnej poloprázdnej pláži. More nás ale sklamalo, bol tmavý piesok, 50 m od brehu bolo po členky, more mútne od toho piesku. Niečo podobné, ako na váčšine talianskeho pobrežia. Ale inak pohodička, kľud priamo na pláži.

P1070525

Večerná prechádzka po pláži, je pravda, že vyzerala dosť inak ako sme zvyknutí niekde z Chorvátska, ale nakoniec bola aj večera v jednoduchej reštike priamo na brehu mora.

Celkovo som boli pobrežím trochu sklamaný. Myslel som, že je tam spústa nádherných nezastavaných miest, ale celkom tak to nie je. Severné 2/3 Albánska sú naplaveniny, rovina, pláže len pieskové, resp. z tých naplavenín, more mútne. Naozaj krásne miesta boli až za Vlore, tam hory padajú priamo do mora, bolo tam pár nádherných, ešte prázdnych pláží, ale zase nebolo ich až tak veľa. Väčšina pobrežia je tu kvôli horám neprístupná. Ale príroda ozaj super.

Cesta ďalej rovinatá, okrem podivných bizardných stavieb nič moc, odbočili sme do Kruje, tam je hrad a zachovalé historické uličky so svojráznou atmosférou a už aj trochu v kopčekoch. Pekné.

P1070547

Potom smer Durres, je to také stredisko pri mori hlavne pre Tiračanov, bolo síce dosť preplnené, ale  boli tam hotely a všetko na vyššej úrovni, skoro ako niekde v Taliansku. Ale rušné, pláže preplnené. Dokonca do Durresu viedla z Tirany diaľnica.

P1070564

Potom ešte ďalšia kultúra, Apollonia, bolo to také dve v jednom, bol tam starý monastyr a hneď vedľa  rímske vykopávky. Celkom pekné, ale z tých rímskych sa toho moc nezachovalo. Ale strategicky to umiestnili, netreba hľadať dve histórie, sú pekne vedľa seba :-) Z toho by si mohli brať príklad aj inde :-)

Flek sme hľadali pomerne zložito, na pláž viedla len taká podivná cestička medzi dedinkami, ale nakoniec sme našli celkom pekné miesto, samozrejme priamo na pláži. More ale bolo zase trochu kalné, tmavý piesok urobil svoje.

P1070601

Ráno smer Vlore, za ním už začali hory, ktoré nás neopustili vlastne počas celého ďalšieho pobytu. Za priesmykom úžasné pláže, krásne výhľady. Flek sme našli úplne ukážkový, na prázdnej pláži, široko-ďaleko nikoho, dokonca bol na pláži aj ohník a grilovanie na pravých uhlíkoch, žiadny PB. Ozaj romantika, aká sa v Európe už ťažko nájde. No a more krásne, čisté, tým že tam bola štrková pláž ho nazmútili ani vlny. Nádhera.

P1070712

Ráno ďalej pozdĺž pobrežia, bolo krásne, hornaté s nádhernými výhľadmi, no pláží pomenej. No a keď sa za pár rokov zastavajú, bude po romantike. Cesty boli pozdĺž celého pobrežia kvalitné, spravidla nové, veľa z nich stavané za fondy z EU. Ďalšie mesto Sarande, promenádu malo peknú, pláže dosť prázdne. Za stredom mesta sa ale bláznivo stavajú hotely, väčšinou úplné nevkusy. Flek pár km za mestom, na útese nad krásnou, doslova ukážkovou plážou. Hneď kúsok vedľa reštika, taká jednoduchá, ale varili výborne.

P1070825

Poobede sme dali výjazd na quade, do Butrintu, krásneho miesta na poloostrove, kde sú pozostatky starého rímskeho mesta. Je to všetko v peknom lesíku,  bola to príjemná prechádzka s nasávaním histórie :-).

P1070783

Na večeru sme boli v našej reštike na útese, kuchár a čašníčka tam ostali len kvôli nám, za účet cca 15 EUR. Vec dosť v našich končinách nebývalá, tu si ešte vážia každého zákazníka. A pražmy grilované na dreve boli super. Po našom odchode odišiel aj personál reštiky a ostali sme len my, miliardy hviezd na oblohe, more a MAN. Romantika na útese ako vyšitá.

No a ráno sa definitívne odkláňame od mora, prvá časť dovolenky skončila, ide sa do hôr. Cesty sa zúžili, ich povrch sa rapídne zhoršil, pribúdajú serpentíny. Kilometrový priemer sa znížil na nejakých 30 km/hod. Ale príroda nádherná, divoká, bez civilizácie.

P1070935

video z pobrežia a cesty na Korce je tu: http://www.youtube.com/watch?v=LZblXBtGQHk&feature=plcp

Nabrali sme smer Girokastel, zachovalé mestečko s krásnym hradom a zaujímavou architektúrou starých domov. Je to rodisko Hodžu, ich dlhoročného šéfa, ktorý doviedol krajinu do absolútnej izolácie z ktorej sa dostávajú ozaj len veľmi ťažko.

P1070872

Po kultúrno-historickom poobedí sa ide ďalej do Korce, stále hory, nakoniec čo iné sa dá vo vnútrozemí Albánska očakávať. Dediniek málo, občas usadlosť, pár domčekov, pôda a príroda tu jednoducho viac ľudí neuživí. Ale ľudia ochotní, srdeční, zjavne ešte nepokazení hordami turistov. Škoda len jazykovej bariéry, veľmi málokto hovorí po anglicky, taký sa našiel len vo väčších mestečkách, ktorý robil niekde vonku. Ako sme pochopili, deti majú v škole angličtinu, ale podľa spôsobu dorozumievania s nimi asi len tak akože. Hlavne na pobreží je ale dosť silný vplyv Talianov, pomerne dosť ľudí aj taliančinu ovláda. Bohužiaľ my nie :-)

Flek sme našli v horách, taký menší zázrak, 50 km od civilizácie taká pekná, jednoduchá, drevená reštika, lúka kde je možnosť bezplatného kempovania no a pár chatiek na ubytovanie. Postaviť tu v pustatine niečo také by som sa neodvážil, ale asi na skromné živobytie to rodine stačí. Súčasťou reštiky boli aj sádky so pstruhami, dal sa doslova vybrať ktorého chcete. Za 10 min. po jeho vylovení boli na stole, no a za dva pstruhy, šalát, chlieb, liter vínka sme platili 14 EUR. Neuveriteľné. Stretli sme tam aj dvojicu z Rakúska, rodinku Švajčiarov na staručkom obyťáku-neviem ako to dokázali sa sem dostať po tých deravých a strmých cestách.

P1070957

Ráno ďalej na Korce, samozrejme cez hory, ale potom sme prišli na takú náhornú plošinu, bolo už aj trochu viac dedín a zjavne aj menšia izolácia. Za Korce už smer Ohrid, pekné jazero, ale zase žiadny zázrak. Čistá voda, tradičný albánsky bordel, ale aj pekné miesta. No a samozrejme niektoré mega nové hotely.

P1070987

Potom pre zmenu Macedónsko, nič moc a späť do Albánska na Peshkopi, takú dieru s takými otrasnými cestami ťažko nájsť. Ale samozrejme príroda krásna. Z Peshkopi na Kukes vedú dve cesty. Podľa mapy jedna žltá a jedna biela. Kupodivu nám miestni poradili tú horšiu, že vraj je tam už asfalt. A skutočne, okrem pár úsekov je tam síce úzka, ale nová asfaltka. Viedla cez viacej dedín, zjavne im zjednodušila život. Miestnym to prajem, ale asfaltovaním sa pomaly stráca časť z toho, čím je Albánsko zaujímavé, neprístupnosť a divoká príroda. Ak budú dobré cesty, bude viac turistov, postavia sa všelijaké hotely, pridajú zákazy a už sme tam, kde aj v ostatnej európe. Preto offroaďáci ponáhľajte sa! Za pár rokov tu bude asfalt a nocovanie len v hoteloch a kempoch.

Flek na spanie len tak odbočenie do takého kamenného koryta, ale kľud, okolo prešlo len pár pastierov s ktorými som si posunkovou rečou srdečne pokecal :-).

P1080031

Ráno ďalej na Kukes, cesta kľukatá, ale skutočne stále asfalt, aj keď cez niektoré dedinky sa strácal.

video z prejazdu pár dediniek: http://www.youtube.com/watch?v=zch1q4QKtyo&feature=plcp

Kukes taký miestny pupok, viedla tam dialnica z Tirany smerom do Kosova. My sme sa ale vydali smerom na Bajram Curry, na mape to bolo vyznačené ako “only 4×4”, ale ukázalo sa, že od Krumy je už aj tu vyasfaltovaná. No čo už, EU financuje ako divá. Cesta ale zase ubehla rýchlejšie ako sme čakali. Stretli sme troch českých bikerov, išli  naľahko, vždy ich niekde čakalo sprievodné vozidlo, pokecali sme, prešli toho hodne.

video z cesty do Bajram Curry: http://www.youtube.com/watch?v=VZnZ9qPviWQ&feature=plcp

Flek kúsok pred Bajram Curry, na brehu rieky Valbone, ukážkový flek, bol aj ohník, romantika a miliardy hviezd.

P1080115

Ráno presun len do Bajramu, také mestečko-diera, ale zase to bol nástup do doliny Valbone, tak aj pár hotelíkov. Pri jednom sme nechali auto, predsa len na opustenom mieste pri rieke som sa ho bál nechať. Aj keď treba povedať, že som mal vždy pocit bezpečia, no istota je istota. Syn majiteľa sa nás hneď ujal, vedel dokonca aj trochu anglicky, tvrdil, že sa to naučil v škole. Dal som mu aj kúsok povoziť sa na quade, tak žiaril šťastím, tatko ho fotil, samozrejme aj obyťák. Potom už na quade do Valbony, nádherný výlet. Cesta tam bola síce šotolina, ale upravená, zrejme aj tu nastúpi asfalt. Odbočili sme aj na takú bočnú cestičku, dosť offroad, nádherné výhľady, krása.

P1080158

No ale keď mi za pár km začal garmin ukazovať, že som v Kosove, sme sa radšej vrátili. Aj sme stretli pár takých podivných áut, jedno naložené všeličím, nejaký starý ruský zil, vyzeralo to ako pašerácka stezka do Kosova :-). Potom ďalej dolinou, obed v takej peknej štýlovej reštike, patrí jednej američanke, tvrdila, že je to jej srdcovka no a žije tu, ďaleko od civilizácie. Na konci zjazdnej cesty dosť hotelíkov, reštík, no už to bude pomaly ako v Alpách, bolo aj pár ľudí. My sme sa ešte vydali takým kamenným riečišťom úplne na koniec doliny, bola to nádhera, tu sme stretli len jednu terénnu Toyotu s offroaďákmi, ale dostal som sa ďalej ako oni :-)

P1080203

Cesta späť, naloženie quada a išli sme hľadať flek smerom na Fierze, za chvíľu sme len tak odbočili k rieke Valbone, pekný flek, ale voda už nebola taká čistá, stihli ju znečistiť. Vzťah Albáncov k prírode je katastrofálny. Nielen že vyhadzujú voľne smeti, ale často aj v dedinkách priamo vedľa domu. Aspoň keby vedľa dediny vykopali nejakú jamu a po čase zasypali, ale oni nie. Asi im je to ďaleko. Ale je pravda, že v tých úplne odrezaných dedinkách a osadách smeti nebolo. Asi preto, že tam ľudia žijú inak, bez rôznych zbytočností, obalov, plastových fliaš a pod. ktoré napred treba pracne doviesť niekoľkohodinovou cestou a potom zase vyhodiť. Pijú vodu zo studne alebo prameňa, veľa si toho dopestujú, všetko zúžitkujú. Ale tu je to inak, nie je to ešte tak odľahlé. Aj tu na fleku sa jeden chlapec veľmi čudoval, keď som nakladal plastové vrece so smeťami do auta, akože čo to preboha robím. Veď to treba hodiť do rieky a ona to dokonca sama odnesie preč. Aké jednoduché. Ale nedošlo mu, že to isté robia aj ľudia žijúci proti prúdu a ich smeti priplávajú zase k nim. Alebo je im to jedno.

Ale inak pekné miesto, spočiatku také tiché, nikde dom, ale to neznamená, že tam nikto nebol. Ono tí albánci sa odniekaľ objavia, aj tu takí chlapci, ale nič, len pozerali, čudovali sa, čosi aj rozprávali, posunkovali. Keď sa stmievalo, začal oproti les ožívať, pastieri viedli späť kravy, pokrikovali na seba, tri sa im stratili.  Kravy aj ľudia rieku jednoducho prebrodili. Keď som im svietil mojou baterkou takých 100 m ďaleko na druhý breh pozerať sa po zdezertovaných kravách, nechápali, že také niečo môže existovať. Aj ju chceli kúpiť, ale za 10 EUR. Stála tuším 40 tak to by nebol dobrý kšeft :-). Ale nestratené kravy odviedli, všetko naozaj stíchlo, bol ohník, romantika a zatiaľ najviac hviezd, ak som dobre počítal, tak o 2,5 miliardy viac ako na predošlom mieste :-) nádherná mliečna dráha skoro ako na Sahare.

P1080220

A čo je dôležité, mám taký pocit, že sa to zapáčilo aj mojej žene, krásna príroda, hory, hviezdy, romantika, cesty znášala aj nad stržami v pohode, možno ju ešte zoberiem aj na expedíciu :-).

Ráno prišli zase chlapci, priniesli na predaj med. A ozaj, kravy sa ráno našli, tak všetci boli happy.

Cesta ďalej do Fierze, neuveriteľne kľukatá, ide sa kilometre po zárezoch kopírujúc kopce a doliny , aby sme sa dostali vzdušnou čiarou pár sto metrov ďalej. Hore, dole, doprava, doľava, ale príroda úžasná. Dedinky ale úplne odrezané od sveta, ono aj keď bol asfalt, sú to hodiny a hodiny do najbližšej civilizácie. Ale podľa minimálnej premávky miestni moc necestujú. Len ozaj keď sa inak nedá. No a v zime? Neviem si to predstaviť. Určite ich sneh uväzní aj na niekoľko dní, možno týždňov. Vo Fierze priehradný múr, 200 m vysoký, neuveriteľná priehrada, dlhá je niekoľko desiatok kilometrov, zadržiava obrovské množstvo vody. Kompa ale neplávala, bol nízky stav vody.

P1080227

No a tak sme doputovali po dlhých hodinách krútenia volantom nad stržami, v krásnych horách do Shkoderu, tým sme náš okruh po Albánsku vrátili do východzieho bodu. Za Shkoderom začína jazero Skoder, z albánskej strany má však okolo také bažiny, neprístupné, k vode sa dá dostať len na pár miestach. Jedným z nich bol aj kemp, majiteľka je angličanka, čo sa vydala za Albánca. Pekný, tichý kemp, pár áut a obyťákov. A reštika na brehu jazera, dobrá večera, ale ceny už trochu vyššie. Ale stále z ríše snov. Tak teda výnimočne v kempe, majiteľ nám poradil cestu do Thethu, okruh sme chceli spraviť na quade a tak sme sa rozhodli zostať dva dni.

P1080263

Ráno vyrážame skôr, vyzerá to na celodenný výlet, napred pár km asfalt a potom za dedinkou Boge začína rozbitá, kamenistá šotolina. Príroda prekonala všetky očakávania, do dedinky sa ide cez pas vo výške 1600 mnm, potom zlez dolu, stále nádherné výhľady.

P1080305

No a v doline som si myslel, že čo, tak ako v Alpách, pár km dolina a sme doma a nejako som nechápal, prečo všetci chodia do dediny Theth pasom a nie dolinou, veď to musí byť predsa jednoduchšie. Dokonca aj jeden dedinčan nám poradil cestu do Shkoderu akože späť. Ale až keď som mu tvrdil, že chcem ísť opačným smerom, kývol, že aj tade sa dá. Ale díval sa na nás tak divne. Neskôr sme zistili, prečo. Tak sme vyrazili, cesta viedla cez nekonečné stupáky, pasy, cestičky vytesané v skalách, cez potoky a potom zase hore, bez konca a ozaj strašne rozbitá. Quadu to moc nevadilo, on je na to stavaný, ale ukázalo sa, že my až tak nie :-).

P1080351

Pomaly sme už toho mali dosť, keď sa ukazovali stále nové a nové kilometre, stupáky, ďalšie natriasanie. A navyše mi dochádzal benzín, začal som mať také trochu moc obavy, zastavil som pri jednej samote, či nemajú na predaj benzín, tak mi predali 2 plastové fľaše, síce bol aj s olejom asi do píly, ale mal pre nás cenu zlata :-). Na takýchto výletoch sa mi páči, že všetko vždy nejako dopadne :-).

Stretli sme sa z poľskou partiou motorkárov, niektorí to ale ešte pred prvým pasom vzdali, nemali na to vhodné mašiny.

P1080294

Cestu išli nakoniec len dvaja, boli o niečo rýchlejší ako my, ale zase viac oddychovali, vždy sme ich potom míňali a nakoniec sme ich nechali za sebou, možno niekde ostali nocovať, my sme takú možnosť nemali. Žiadny stan, spacáky, skoro žiadne jedlo, museli sme to dokrútiť. Jedine, žeby sme si pod zub niečo ulovili a postavili nejakú chyžu na spanie :-). Ešte sme stretli asi 20 km pred koncom šotoliny dva VW Transportery s rakúšanmi, nechápem ako to zvládli, hoci najhoršia časť cesty ich ešte len čakala. Veľmi som ich nepotešil, neviem, či sa vrátili alebo nie. No a keď sme po 8 hodinách cesty šotolinou videli asfalt, ozaj sme sa veľmi potešili. Celkovo sme spravili 150 km, z toho cca 130 po nespevnených cestách, no ani cestou by som to väčšinou nenazval. No a ešte pár km do kempu a mali sme už toho ozaj dosť. Ale vyplatilo sa, toľko krásy, divočiny, údolí, riek, pasov, strží, neprístupných hôr, no proste sen.

video z výletu, je to ale hodne roztrasené, nabudúce si musím dať kameru na prilbu. Ale aspoň sa dá spraviť predstava o kvalite “cesty”: http://www.youtube.com/watch?v=k72ZETjms9c&feature=plcp

Ale skutočne nerozumiem, ako tam tí ľudia môžu žiť. Nie je ich veľa, ale žijú tam.  Bývať 5 hod strašnej cesty od najbližšej dedinky, obchodu, lekára, ako deti chodia do školy, čo v zime, keď tá jediná cesta je neprejazdná, úžas. Ale tí, čo tu žijú sú neuveriteľne ochotní, milí, snažia sa poradiť, pomôcť. Pýtali sme sa na cestu takého staršieho pána, ukázal, že máme ísť za ním. Celkom som nechápal, ale keď začal utekať pred štvorkolkou  aby nás doviedol k správnej cestičke, pochopil som. Neváhal pár sto metrov bežať, aby nám cestu ukázal, nielen vysvetlil a bol rád, že mohol pomôcť. No toto zažiť v Európe?  Ale obrovským paradoxom je, znie to trochu ako rúhanie, že celá tá izolácia a zachovanie prírody, ale aj  pôvodných princípov pohostinnosti a ústretovosti k hosťom, je vlastne  “vďaka” Hodžovi a jeho tvrdému režimu. Inak by už všade na horách boli cesty, hotely, parkoviská, množstvo áut a všetko to, čo síce miestnym ľuďom prinesie prosperitu, ale zároveň aj ničí to pôvodné, pekné. A možno v tej civilizácii nebudú o nič šťastnejší, skôr naopak. Tak čo s tým. Nič.

Zaslúžená dobrá večera v kempe a ráno zase už smer Montenegro. Viacerých, aj motorkárov som sa pýtal na cestu, ktorá vedie pozdĺž hraníc s Montenegrom, je síce na mape biela, ale všetci ma uisťovali, že nie sú tam tunely, ani iné úzke a nízke miesta, že prejdem v poho MANom. A že príroda úžasná. Tak čo bolo viac treba? Ideme tade, napred trochu asfalt, potom šotolina do pasu, ale robili cestu, rozširovali, tak v pohode.

P1080389

Potom taká náhorná plošina, tiež pohodička, pomerne dobrá šotolina. Na konci plošiny nás čakal trochu taký kolmý zráz so serpentínami, také prvé varovanie, no čo už. Museli sme ďalej. Českí motorkári nás ubezpečili, že nikde nie je úzke alebo nízke miesto, že prejdeme.

P1080403

A prešli sme, síce všetky zákruty krokom, na redukciu a samozrejme 4×4, ale až na trochu napätia z priepastí v pohode. Ja som si už čosi na podobných cestách v Tadžikistane odkrútil, tak už som mal natrénované :-), ale manželka zaslúži absolutórium. Bez nervákov, v kľude, ešte fotila, úplne iný prístup ako na Kréte. Popracovala na sebe :-). Utvrdil som sa v tom, že je pripravená na skutočnú expedíciu :-).

P1080407

Pas sme zišli a zase, nejako som si myslel, že šak sme v doline a už to bude len lepšie. Oj, zase som sa mýlil. Tak ako s quadom predchádzajúci deň, opäť hore do ďalšieho pasu, potom zase dole k rieke, jazda vyschnutým riečiskom, cez nejaké osady, potom zase hore do ciest vytesaných v skale, niekde dokonca padanie kameňov. Ale úchvatné, a naozaj neklamali, niekde síce o fúz, ale všade som sa z MANom zmestil.

P1080437

No a zlatým klincom bolo v jednej takej osade oproti motorky, samozrejme endurká BMW no a partia Bratislavčanov. Veľmi milé, pohodové, prekvapujúce. Ale si myslím, že oni boli viac prekvapení, stretnúť na takýchto cestičkách veľkého expedičného MANa z Bratislavy, to asi nečakali.

P1080455

Hodili sme pokec, ale moc sme sa nezdržovali, začalo pršať, ochladilo sa. To sme boli odhadom ešte len tak v 2/3 cesty. Dážď a šmykľavé kamene mi na pokoji tiež nepridali. Ale skutočne 4×4 ani raz nezaváhalo, žiadne prehrabnutie kolies, ako na koľajach. Naozaj to auto zvládne viac ako si človek myslí.

P1080463

P1080465

V jednej doline sa mi zošmykla štvorkolka z nosiča. Na tých krutých pohupoch sa vysunul hák z úchytu, uvoľnilo sa to a jedným kolesom už visela z nosiča. Nič sa dokopy nestalo, len dať ju späť sme s manželkou nevládali, má 350 kg. Teda nie manželka, ale quad :-). A zrazu, aj keď sme predtým nestretli dlhé hodiny žiadne auto,  ide oproti Terano s tromi chlapmi, samozrejme ochotne pomohli a ide sa ďalej. Znovu ma to utvrdilo, že všetko vždy nejako dopadne :-)

Ešte na ceste z posledného pasu stretnutie so staručkým MANom plne naloženým drevom, vyhýbali sme sa pol hodky, všelijako šachovali, musel som ísť úplne na doraz nespevnenej krajnice, nedalo sa inak. Manželke som povedal, že keď chce, nech vystúpi a tam predniesla pamätnú vetu, nikam nejdem, ak máme spadnúť, tak spolu, trochu ma to dostalo, ale možno, že to bol u nej len trochu šok :-).

No a ešte chvíľu a prišli sme do doliny, kde z neznámych dôvodov vedie k hraniciam asi 5 km asfaltu a je tu jedna dedinka. Vôbec tento kút Albánska nechápem. My sme sem išli z hlavnej cesty 7 hodín, podotýkam, že 70 km, priemer si vyráta každý. Ľudia, ktorí tu žijú a chcú niečo vybaviť, ísť do mesta, k lekárovi, proste niekam to musia absolvovať.  Sú absolútne izolovaní od svojej krajiny. Aj keď som sa tu naučil ničomu nečudovať, toto sa nedá. Za celú cestu sme stretli asi dve miestne autá, na konci zmienený MAN s drevom, no a našich blavákov motorkárov.

video z cesty, škoda, že mi došla batéria, tak je to len zo začiatku: http://www.youtube.com/watch?v=xF3A7Y2nfd0&feature=plcp

Ešte odbočím, na týchto cestách sme stretli ozaj minimum offroďákov na autách, čo ma prekvapilo. Prevažovali motorkári, samozrejme len na endurkách, boli to Poliaci, Češi a Slováci. Zhýčkaní “západňári” zrejme preháňajú svoje cestné nablýskané hondy na asfaltoch v Európe. Ale pred takýmito klobúk dole. A to som ešte videl aj poľské žieňa s vlastnou mašinou, no ozaj rešpekt. Nie je jednoduché s plne naloženou motorkou balansovať nad priepasťami, jedno necitlivé pridanie plynu a už ide do šmyku, na sedlo si ani nesadne. No a vybavenie na táborenie, no čo dodať, sparťanské, na tú mašinu sa moc toho nezmestí. Klobúk dole.

Ešte colnica, samozrejme prázdna, kto by už len chodil do Albánska v tomto kúte, keď jediné čo ho čaká je sedemhodinová cesta rozbitou šotolinou.

Flek sme hľadali už po tme, všetky časové predpoklady sa nám vymkli z rúk, ale stálo to zato. To čo človek vidí v Európe, napr. také Tremalco na Lago di Garda, pár km exotickej cesty v skalách, tu to má desiatky, a aj stovky km. A ozaj nie ako skanzen, ale naozaj.

Spali sme len tak pri ceste, premávka v noci skoro žiadna, tak sa dalo.

Ráno smer Durmitor, mnohými ospevovaná prírodná rezervácia. Napred taká pekná krajinka s kľukatými cestičkami, ale zase také úplne wow ako v albánsku to nebolo.

P1080480

Potom už rezervácia, údolie rieky Tara pekné, ale rieku bolo vidieť len pár krát. Ale most cez kaňon bol impozantný, postavený v roku 1944, vtedajšími technológiami to asi nebolo jednoduché.

P1080517

Potom náhorná plošina smerom na Zabljak, stredisko Durmitoru, a to čo sme tam uvideli bol šok. Preplácané chatami, hotelmi, bez ladu a skladu, koncepcie, logiky, architektúry, to naše Donovaly sú úplne skvostné. Nie je mi jasné, ako to mohli dopustiť.

P1080531

A to bolo celé okolie Zabjaku, aj samotné mestečko, no hrúza. Ale okolie jazera bolo bez výstavby, pekné, v pozadí hory podobné ako Vysoké Tatry. Aspoň niečo zachovali. Veľmi pekná prechádzka.

P1080550

Ráno úplne pokazené počasie, víchor, potom dážď, ochladenie, cesta ale krásna, zbytok Durmitoru bol už bez tých bláznivých megastavieb, veľmi pekný a nakoniec aj celé Montenegro. Riedko obývané, obklopené horami, taká aj náhorná plošina, ale bohužiaľ celá cesta v daždi. No a priehrada na rieke Piva bola úchvatná, skoro kolmé steny, cesta vytesaná v skale, tunely, krása.

P1080589

Hranica s BiH v horách, bez čakania, potom pekná krajinka, dolina s riekou, útesy, kopce, za Sarajevom už viac rovina s viac dedinkami a hustejším osídlením. Veľmi ťažko sa hľadal flek na spanie, všade políčka, dedinky, jeden pokus odbočiť na cestu do polí skončila smetiskom, v ktorom sme sa ledva otočili, ale vždy všetko nejako dopadne, našli sme ako inak aj flek. Kúsok od cesty, ale prežili sme, inak sa nedalo.

Ráno už ozaj domov, stále v daždi, dosť deprimujúco pôsobili vypálené a rozpadnuté domy z vojny, ešte stále strašia, a dosť podivne to pôsobí vedľa nových domov. Muselo to byť kruté, ale hlavne nepochopiteľné. Skoro v každej dedine časť domov vypálených, obyvatelia zrejme v tom lepšom prípade utiekli, no prečo? Žili dlhé desaťročia vedľa seba v pokoji a zrazu sa začali zabíjať a vypalovať domy. Dosť smutný a trochu deprimujúci záver cesty, treba ale dúfať že niečo podobné sa už nebude opakovať.

P1080631

Ale zosumarizujem. Na začiatku sme si mysleli, že hlavný program bude BiH, Montenegro a ak vyjde čas, tak trochu Albánsko, kam až, ukáže čas. No ukázalo sa, že v BiH zase nie je moc čo vidieť, Mostar je na jeden večer, Montengro na pobreží zabetónované a vnútrozemie maličké, ale Albánsko nesklamalo. Pobrežie síce na severe nič moc, ale dolná časť super, no a hory boli úplne nádherné, divé, minimálne dotknuté civilizáciou. Ľudia milí, žiadne problémy, dokonca si myslím, že prvé slovo v kolíske sa albánčan naučí nie “mama” ale “no problem”, všetko sa dalo, vždy pomohli, ochotní, nikde sme nezaznamenali nejaké nepriateľstvo, agresivitu, naopak, vždy zakývali, pomohli, poradili, samozrejme pokiaľ ich obmedzené znalosti jazykov na to stačili. A je to asi posledná krajina v Európe  bez zákazov, rámp, obmedzení, môžete ísť všade, kam vás vaše auto je schopné doviezť. No a o prírode som sa zmieňoval, je fantastická. Určite sa sem ešte vrátim, zďaleka sme neprešli všetko krásne a zaujímavé.

Na záver trochu štatistiky:

– prešli sme 3780 km

– priemerná rýchlosť 41,7, bez dialnic v Rakúsku a Chorvátsku len 35,3, najnižší priemer zo všetkých mojich ciest

– priemerná spotreba 25,8

– okrem schengenu sme prešli 11 hraníc

fotky sú vo fotoalbume

alebo priamo vo flickri http://www.flickr.com/photos/ivano/sets/72157631551325107/ dá sa zadať “slideshow” a v pravom hornom rohu “show info”

No Comments

Comments are closed for this entry.