Sicília 2009
Nápad ísť na Sicíliu sa zrodil ešte v čase, keď som po Európe behal s Hymerom. No a hoci sa mi odvtedy trochu pozmenili priority, plány sa majú plniť a tak sme na veľkú radosť manželky, posadnutej históriou v akejkoľvek podobe, túto cestu uskutočnili. Už pred cestou ma malo varovať pár údajov. Sicília má rozlohu 25 700 km2, čo je cca polovica Slovenska, ale tiesni sa na nej vyše 5 mil. obyvateľov. S prihliadnutím k tomu, že hornatá časť Sicílie je veľmi riedko osídlená, mi malo byť jasné, že tam, kde to bude možné, budú haldy ľudí so všetkými negatívami, ktoré k tomu patria. Na ale nejako som sa utešoval, že výrazná časť ľudí bude v mega sídlach ako napr. Palermo, Catania a pod. ktoré som plánoval vynechať a bude dosť aj tichých, kľudných miest. Toto sa splnilo len sčasti.
Ale po poriadku. Cestu sme absolvovali bez nejakých mimoriadností, za zmienku stojí snáď len diaľnica v hornatej časti Kalábrie, ktorá budila svojimi tunelmi a viaduktami rešpekt, ale naviac tam stavajú novú, kde niektoré rozostavané časti doslova vyrážajú dych. Tak náročná stavba na tak stiesnenom, hornatom priestore je úžasná. Je ale pravda, že keď sme tade išli pred 4mi rokmi mi pripadala v rovnakom stave rozpacovanosti ako teraz. Moc sa to nehýbe, ale pri tej náročnosti je to snáď stavba na desaťročia.
Do Messiny sme sa preplavili niekedy okolo obeda a naša okružná cesta v smere hodinových ručičiek mohla začať. Už Messina nám signalizovala, čo nás čaká, zácpy, hluk, do toho skútre, motorky, autobusy, navyše keď som prišiel konečne k nájazdu na dialnicu tak tam bol zákaz vjazdu pre nákladné autá a autobusy. Nechápem, kade inde som mal ísť a keďže nie som ani nákladiak, ani autobus, tak som to samozrejme nerešpektoval. Takéto rôzne zákazy sú síce bežné, ale na Sicílii musel byť človek ostražitý, keby bol zákaz podmienený rozmermi auta. Pri množstve úzkych uličiek v mestách sa ľahko mohlo stať, že sa dostanem do neprejazdnej časti. A aj tu rekonštruovali nájazd a pretiahol som sa len na centimetre.
Naše prvé táborisko malo byť niekde v dosahu Taorminy, pôvodne sme si to podľa nášho sprievodcu “Mit Wohnmobil nach Sicilien” nasmerovali do Giardini-Naxos, ale tam sme sa horko-ťažko úzkymi uličkami dostali do najrušnejšej časti, priamo na parkovisko, medzi diskotéky, reštaurácie, dokonca tam bolo niečo ako cirkus s kolotočmi. Toto sme hneď zavrhli a skúsili sme druhé miesto, priamo pri pláži na St. Marco. Tam to bolo o.k., za 5 E sme mohli parkovať celý deň a aj v noci. Keď autá z parkoviska odišli, bol tam aj absolútny kľud a ticho, na Sicílii také nezvyčajné.
No a ráno sme sa vybrali štvorkolkou do Taorminy, predtým do úplne vrchného mestečka Castelmola. Nie nadarmo je Taormina jedným z najnavštevovanejších miest, výhľady z nej, ale aj samotné mestečko bolo super. Spolu s gréckym amfiteátrom a teoretickými výhľadmi na Etnu /bola schovaná v mrakoch/ to stálo zato.
No a pridali sme aj trochu prírody, kaňon s riečkou a vodopádom, ako sme zistili, bolo to veľmi populárne, obrovské parkoviská, reštiky, davy ľudí a nakoniec asi 100 m úsek riečky, zakončenej vodopádom, kam sa už nedalo dostať. Ono by to bolo pekné, ale s tými davmi a krikom sa človek cítil ako verejnom kúpalisku a nie v prírode.
Na druhý deň sme ťahali ďalej, celú husto osídlenú časť až po Siracusu sme obišli diaľnicou, okrem rafinérie a špinavého pobrežia tam nebolo ozaj nič pozoruhodné. Skutočne veľké časti Sicílie sú turisticky úplne znehodnotené, škaredé mestá, spústy áut, hlučných skútrov, bordel, špina, odpadky, šedivé a ošarpané domy. No a do toho rafinéria, no čo dodať. Škoda. Táborisko sme našli až priamo pri mori za Avolou, v ozaj malej dedinke Calabernardo. Bolo to tiež kľudné tiché miesto len tak na divoko, ale čo už sme potrebovali?
O sicke som v súvislosti s bezpečnosťou počul všeličo. Faktom ale je, že som nikde a podotýkam že ozaj nikde nemal nejaký zlý pocit z nejakých indivíduí, potĺkajúcich sa okolo auta, alebo iný zlý dojem. Okrem dvoch prípadov sme boli vždy na divoko, chodili sme na celodenné výlety, MANa som nechával len tak a nikdy sa nič nestalo. Asi je pravda, že na predmestiach veľkých miest sa môže prihodiť všeličo, ale to platí bezo zbytku hocikde v Európe. No a mafia? Určite tam existuje, ale bežný turista sa s ňou nestretne. Nikde som nevidel ani podozrivé limuzíny s holohlavými a hrubokrkými, nikde žiadny človek ktorého by som nejako priradil k takejto skupine.
Hneď sme išli na quade do Siracus, pozreli sme staré mesto, ktoré sme si ale museli vykúpiť jazdou po preplnených predmestiach, ale čo už, iné to na Sicílii nebude. No a samozrejme sme sa duševne obohatili aj starovekými vykopávkami z ktorých /to ale nie je vykopávka, ale bývalý lom/ bolo najlepšie dionýzovo ucho, je to skutočne obrovský jaskynný priestor.
Cestou späť sme v Avole poblúdili, je to také zaujímavé mesto. Všetky tie sicílske mestá mali aspoň nejaký, síce úzky a autami zaprataný, ale predsa len prejazd. Ale Avola nie. Tam sa človek dostal do spleti uličiek, stratili sa smerové tabule a potom sme len blúdili preplnenými úzkymi ulicami a nemohli sme sa vymotať. Predtým sme tade prechádzali MANom a nejakým zázrakom sme sa hneď dostali na našu cestu von, to sme si ale už nepamätali a navigáciu som nechal v aute. Keď sme niektorými miestami prechádzali aj viackrát a začalo sa stmievať skúsil som ísť až na pobrežie a odtiaľ sa mi to nejako podarilo.
Na druhý deň sme plánovali menej kultúry a viac prírody a vyšlo to. Napred sme síce boli v Note, v útulnom barokovom mestečku, ale potom sme išli na staroveké pohrebisko, boli to také jaskynky v skalách v prekrásnom kamennom kaňone, dolu jazierka, riečka a čo bolo dôležité, málo ľudí. Ozaj sme si to vychutnali.
No a druhý diel bol najhlbší kaňon na Sicílii, taktiež dolu s riečkou, jazierkami, vodopádikom. Dokonca sme sa pozdĺž neho vydali na jednej z mála, alebo vlastne jedinej, šotolinovej ceste ktorá nekončila u nejakého domu alebo poľa a viedla pozdlž kaňonu až na nížinu na pobreží.
Cestou späť sme sa zase zamotali v Avole, dokonca nás to vyplulo až na dialnicu, ale samozrejme opačným smerom. Tá Avola bola skutočne začarovaná.
Na druhý deň cestou Ragusa, známe historické mesto, napred samozrejme boj s predmestiami a prehustenou premávkou, mesto vcelku ušlo, ale zase nejaký zázrak to nebol. Ďalší smer Agrigento, cestou sme hľadali aj nejakú možnosť vypustenia a napustenia nádrží, veď skoro po týždni už bolo načase. Keď sme to nepotrebovali, každú chvíľú bola značka servisu pre campery, teraz ale samozrejme nič. Možno aj preto, že sme išli po ozaj nevábnej časti Sicílie, navyše v daždi, všade okolo blato, v Gele rafinéria, tam sa asi vypustenie odpadných nádrží stratí aj pri ceste.
Nakoniec sme zakotvili v príjemnom kempe na pobreží pri Agrigente. Boli tam pekné pláže, málo ľudí a v kempe skutočne výborná reštaurácia. Apropo sicílska kuchyňa je skutočne úžasná. Nielen dobré recepty, nápaditosť, rozmanitosť, ale aj skutočnosť, že v hociakej reštike, a vyskúšali sme ich dosť, je záruka dobrého jedla, nestalo sa nám, že sme boli nespokojní. Napríklad aj v Chorvátsku alebo Grécku sa dá dobre najesť, ale tam majú v každej reštike úplne to isté, tu je to podstatne rozmanitejšie a spolu s výbornými červenými, ľahkými sicílskymi vínami a super kávou ako všade v taliansku to nemalo chybu. Sami sme si varili veľmi málo, veď prečo aj, len keď nebola k dispozícii reštika, alebo sme zmeškali ich hodiny. To je známa vec v Taliansku, obedy sa podávajú len od 12tej do cca 15tej, tu to ešte posunuli od 13tej. Večere sa tu začali podávať až o 20tej, čomu sme sa museli prispôsobiť. Ako je tá zásada? Po 18tej nejesť? No tu to absolútne neplatí, každý sa nafutruje na noc, dá si primi, secondi a neviem ešte čo. Ale zase Sicílčania nechodia spať pred 12tou, lebo si zriemnu aj počas siesty. No ale čo už, museli sme to rešpektovať a snáď trochu sme si aj na to zvykli. Mimochodom raňajky majú sicílčania len ľahké, na 99,9% všetci raňajkujú len kávu a sladký croasant. S tým do tej 13 vydržia.
No a na druhý deň Agrigento, na Sicílii pojem, vraj najväčší staroveký grécky komplex. Mne pripadal veľký len tým, že tie chrámy postavili strašne ďaleko od seba a museli sme prejsť v tom horku celú tú vzdialenosť kde sa nezachovalo dokopy nič. A navyše je to menšie ako Paestum v Kalábrii. Ale videli sme.
Po absolvovaní histórie sme sa dali ďalej na západ, v okolí Marsaly sme už skutočne videli vplyv Afriky, aj v architektúre miest, ale aj strava bola šmrncnutá kuskusom, ten sme ale nevyskúšali, jedol som to v Tunise a nič moc. Zakotvili sme hádam na najkrajšom mieste, v údolí medzi horami pri Capo San Vito, bolo to úžasné miesto.
Akurát v noci sme mali nepríjemnú búrku, blesky šlahali tesne vedľa, stáli sme tam na tej rovine absolútne nekrytí, no nebolo mi všetko jedno. Samozrejme moc sme toho nenaspali. Ráno sme si prešli Capo San Vito, komerčné plážové mestečko, ktoré však kupodivu malo určité čaro. V sezóne sa však asi na pláži nájde miesto len do 7mej ráno, potom je všetko plné. Pokračovali sme krásnou cestičkou na prírodnú rezerváciu Zingaro, bolo to krásne, len na parkovisku pred vstupom ma trochu šokovalo množstvo áut, skútrov a autobusov, neviem si predstaviť, čo je tu v sezóne. Potom sme sa vydali na druhú stranu, smerom k Erice, vychytenému starobylému mestu na skale. Nesklamalo, bolo to ozaj úchvatné.
Pôvodne sme chceli ešte do stredu Trapani, keď som však videl z Erice tú nekonečnú spleť ulíc dolu, radšej sme to zobrali len okrajom, ale aj to stačilo. Večer pribudli k nášmu fleku sicílčania s jedným obyťákom. Nebolo by to nič čudné, ale zaujímavé bolo, že v takomto obyťáku boli 3 generácie, stará babka, rodičia a dve ich dcéry vo veku, keď u nás ich zaujímajú tak diskotéky a chalani, ale určite nie takýto víkend s rodičmi a babkou. Ale sicílske rodiny sú neuveriteľne súdržné a zjavne sa nenudili ani mladé čučoriedky. Neviem si ale dosť dobre predstaviť päť ľudí a tri generácie v jednom obyťáku, naviac na fleku, kde nebolo žiadne vybavenie v podobe WC, spŕch a pod. Veď len ich ranná toaleta im musí zaplniť a vyprázdniť všetky nádrže. Naviac k nim pribudol ďalší príves s podobnou trojgeneračnou zostavou a jeden skúter s dvojicou mladých. Bolo nám jasné, že je po kľudnom večeri, sicílčania vedia byť neuveriteľne hluční. Ale kupodivu zaspali pomerne skoro.
A ráno smer Monreal, zase sicílska vychytávka v podobe najznámejšieho kostola s najlepšou výzdobou. Cestu som zvolil kratšiu cez hory, bolo to zaujímavejšie ako diaľnica. Monreal nesklamal, len zase si človek musel odmyslieť to okolie predmestia Palerma.
Za všetko treba platiť daň. Cestou späť sme išli cez okrajovú časť Palerma, napriek predpokladom nepôsobilo nejakým zlým dojmom, normálne mesto, alebo sme si už na sicílske pomery zvykli. Pôvodne sme chceli zostať niekde pri mori, ale tá severná časť je dosť neprístupná, z jednej strany more, železnica, cesta, diaľnica a z druhej strany hneď hory, tak toho priestoru na nejaké kľudné miesto moc neostávalo. Na nejaké cesty do prírodnej rezervácie sme bohužiaľ nemali vhodné počasie, nad horami sa prevaľovali tmavé mraky, chvíľami aj pršalo. Ešte sme chceli skúsiť Cefalu, vraj pekné historické mestečko, ale keď som zhora videl ten obrovský chumel ulíc, domov s neodmysliteľným chaosom, tak ma prešla chuť na ďalšie objavovanie. Až úplne navečer sme zliezli z diaľnice, tam, kde sa nám zdalo, že by bola šanca na slušné prenocovanie a našli sme parkovisko pri prístave na Capo San Orlando. Ráno sme to ešte prekúmali, boli tam skutočne pekné a hlavne prázdne pláže.
Ďalším cieľom bolo niekde pri okolí Milazza, hlavne tam, kde by sme mohli bezpečne nechať auto celý deň pri výlete na Liparské ostrovy. Keďže priamo v meste sa mi to zdalo nereálne, zakotvili sme výnimočne v kempe Marinello asi 25 km od Milazza. Podvečer sme ešte absolvovali Tindari, barokový kostol a pútnické miesto na skale, odkiaľ boli skutočne krásne výhľady do okolia. Tých kostolov bolo ozaj za túto dovolenku nespočet, je pravda, že boli rôzne, aj pre mňa ako historického laika bolo vidieť tú rôznorodosť, ale pomaly mi to stačilo. Keby som sa v každom pomodlil očenáš, tak mám vystaráno.
No a ráno na quade smer Milazzo, tých cca 25 km bolo v kuse cez nekonečné mesto, klasické sicílske ulice, nie moc vábne, s hustou premávkou, až sme našli konečne prístav. Trochu zmätkov pri kúpe lístkov, nakoľko sme nešli výletnou loďou, ale trajektom, ktorý nám mohol vziať aj quada. Najviac ma vytočilo, že ma na lodi nepustili na otvorenú palubu na hornom poschodí, táto bola uzavretá, neviem prečo. Ani moje protesty nepomohli, zjavne mi nikto nedokázal po anglicky vysvetliť, prečo je to uzavreté, Tak sme boli vnútri zastrčení ako v škatuli. Prežili sme to. Lipari boli nádherné, jednak aj samotné mestečko, ale hlavne okružná cesta okolo, minimum áut, krásne výhľady, pohoda. Len na druhej strane pri plážach rozpadnutý priemyselný most, nejaký lom, no pôsobilo to dosť deprimujúco. Nerozumiem. Takýto skvost a oni tam nechajú takýto bordel? Dávno sa tam nič neťaží, a nevedia to odpratať, je to jedna z najvychytenejších turistických záležitostí Talianska. Napriek tomu, že bol v princípe slnečný, krásny deň, cestou sa nad nami objavil tmavý mrak a zmokli sme z neho ako slepice. Ten mrak bol skutočne ojedinelý, len nad nami a asi by nikto neveril, že sa dá v takýto slnečný deň zmoknúť. My sme ale tým povestní, že prinesieme dážď aj do tých najsuchších oblastí. Ja ale podozrievam z toho moju manželku, keď som bol na Sahare bez nej, tak nepršalo. Možno to ale bolo tým, že Sahara je ozaj výnimočná. Na sicke sme aspoň trochu zmokli hádam každý deň.
Cesta späť do kempu bola horor, išli sme to hádam hodinu, zácpa v jednom kuse, aj napriek malej štvorkolke som sa cez ucpané ulice predieral len krokom.Toto tam asi majú každý deň a všade. Tie úzke priestory v uliciach, parkovanie kde-kade, niekedy aj v dvoch radoch na ceste, veď nakoniec ani nemajú inú možnosť, no des. Križovatky boli úplne upchaté, napriek obdivuhodnému citu sicílčanov vopchať sa všade, bez náznaku kolízie a plynule to nepomáha. Aj napriek tomu, že jazdia dobre, skoro každé auto má nejaký šrám, zjavne sa ani neusilujú to opravovať. Navyše oni skutočne zastavia hocikde, blokujú dopravu, ale nikto sa nad tým nerozčuľuje, vie, že nie je iná možnosť a nabudúce bude potrebovať zastaviť on. No a sledovať mladé žabky na skútroch, to bola radosť. Odvážne, ale s citom vedeli využiť každú skulinku. A k tomu tá práca s telom, no proste nádhera. Všeobecne platilo, že prednosť má väčší, tak mne sa na MANe málokedy stalo, že by som cúval. Aj tí sicílčania mali rešpekt a veľakrát radšej priskočili z nejakej kaviarne odtiahnuť auto, keď videli, že by to bolo o fúz. No a s quadom som sa zase strčil všade, nestalo sa mi, že by som mal problémy so zaparkovaním, či už na miestach pre motorky, alebo jednoducho v nejakej skulinke. Policajti na sicke, hoci ich je viac druhov/Policie, Carabinieri, Multi….neviem čo, Financa/ do premávky nejako aktívne nezasahovali. Jazdili si na tých svojich autíčkach, občas sa prešli v pekných unifomách-asi balili baby- ale žeby sa snažili nejako riešiť zácpy, alebo niečo podobné som nevidel. Na celej sicke boli hocikde všelijaké obmedzenia rýchlosti na 30,40 na ceste na trojnožkách, nikdy ich žiadna značka nerušila, ale ani ich nikto nedodržiaval. Mal som dojem, že to tam je len taký miestny kolorit. Dúfam, že som sa nemýlil a nezačnú mi chodiť domov účty za pokuty.
Nakoľko keď sme boli pri Taormine pri Etne táto bola v mrakoch, rozhodli sme sa o druhý pokus na Etnu. Zvolil som cestu cez hory cez Novaru. Bola to cesta cez konečne málo osídlené hory, s minimálnou premávkou, skutočne oddych s krásnymi výhľadmi. Relax.
Nad Zaferanom sa už začali objavovať prvé lávové polia, bol to taký zvláštny pocit, zmes úcty k prírode a trochu skľučujúce, ale skutočne niečo podivuhodné, čo sme ešte nevideli.
Hore bolo veľké parkovisko, kde sa dalo bez problémov prespať. Večer sme ešte spravili prechádzku po novších kráteroch pri parkovisku. Ten novší bol z roku 2001, kedy vybuchol a zalial lávou aj časť parkoviska.
Bohužiaľ ráno bola absolútna hmla, pršalo, tak sme to museli vzdať. Ale autobusy chrlili turistov akokeby nič. Chudáci, majú to dopredu zaplatené, no tak ich vyviezli. Keď si predstavím, že sa trepem až z Japonska /a tých bolo pomerne veľa/ a potom vidím za tie nehorázne peniaze len hmlu, a sedím v krčme, kde ešte navyše nemajú ani saké a japonskú stravu, no nič moc. My sme aj tak neľutovali, tá atmosféra a to čo sme videli stálo zato. Ale aj tak škoda, už sa asi na vrchol nedostanem.
Tak sme to zvrtli na Messinu a za hustého dažďa sme sa prebili zácpami až k prístavu a sicku nechali napospas osudu. Za naozaj hustého lejaku a búrky sme už pokračovali domov s tým, že ak sa počasie umúdri, spravíme ešte Amalfi pobrežie. Na noc sme zakotvili na poslednej odpočívke pred Sorentom, veľmi dobrej a tichej, nakoľko bola na druhej strane a diaľnica vchádzala do tunela a teda hluk z nej bol minimálny. Večer už prestalo pršať, noc bola pokojná, zrazu ma zobudil z ničoho nič strašný tresk, záblesk a potom tma. Pravdepodobne udrel blesk do pumpy, alebo nejakého blízkeho trafa. Zaujímavé bolo, že vôbec nepršalo, ani nefúkal vietor, žiadny náznak búrky. Ale potom sa to spustilo, ale nie dlho. Ráno krásne, tak sme to strihli k Amalfi, narvali do prvého mestečka, miestny nám poradil parkovisko na pláži a quadom sa vybrali ďalej.
Amalfi pobrežie je niečo neopakovateľné, hádam najkrajšia a najoriginálnejšia časť pobrežia v Taliansku. Niečo možno trochu podobné Lago di Garda, strmé útesy vystupujúce z mora, na tých všade prilepené domčeky, dedinky. Toľko krásnych detailov pokope je unikát. Pozdĺž celého pobrežia vedie úzka cestička, z ktorej prakticky vylúčili dopravu obyťákmi, povolený je len presun od 2 ráno do 7mej. Je to trochu aj logické, toho miesta je tam poskromne a parkovacích možností minimum. Autobusy tam môžu – privezú viac turistov ako obyťáky- , ale je to zmätok, na niektorých úsekoch keď išiel autobus museli policajti stopnúť protiidúce autá, nezmestili by sa a hneď by to upchali. No v sezóne to musí byť divočina.
Späť k nášmu autu na parkovisku sme sa vracali až za tmy. Boli sme prekvapení, že naše auto a vlastne celá zadná schovaná časť parkoviska boli obsypané autami. Keď sme prišli bližšie, pochopili sme. V každom aute, okolo ktorého sme išli, bola dvojica oddávajúca sa sexuálnym radovánkam v rôznom štádiu rozpracovanosti :-). Počnúc od objatia až po holú prdel svietiacu v okne. Už som pochopil, prečo je tých talianov tak veľa. Tak sme veľmi rýchlo zaparkovali quada a vbehli do auta. Len sexuálna energia sa tíško vznášala nad morom :-). No a to bolo všetko, už len ráno cesta domov, bez nejakých pozoruhodností.
Celkové zhrnutie sicky je trochu rozporné. Na jednej strane krásne historické pamiatky zo všetkých období, aj krásna príroda, tej ale pomenej, na druhej strane veľké časti územia zdevastované piemyslom, škaredými mestami, bordelom, hustou premávkou, hlukom. V každom prípade každá cesta obohatí, človek spozná iný svet, prírodu, kultúru, ľudí, zvyky. Ale sú krajiny, pri ktorých si poviete: sem by som sa rád vrátil, ale sicka u mňa medzi ne nepatrí. Moje hodnotenie je ale absolútne subjektívne a nie je vôbec smerodajné pre iných. Ja som viac zaťažený na prírodu, na krajiny ktoré civilizácia ešte tak nenarušila, iný sa viac kochá v histórii, niekto zase má rád veľké mestá s ich atmosférou a tak to má byť.
ďalšie fotky priamo vo flickr
Ešte na záver trochu štatistiky:
– najazdil som na MANe 4995,3 km
– priemerná rýchlosť 69,4 km/hod
– priemerná spotreba 26,0 l/100km
– na quade som najazdil 792 km
a ešte
– pozrel som 165 kostolov
– videl som 85 starovekých pamiatok
– prešiel peši 121 km starých mestských uličiek
– na pláži som nečinne preležal 45 min
– vypil som 42 capučín, 28 veľkých a 32 malých pív, 18 fľašiek červeného vína
– zjedol som 185 mušlí, 46 kreviet, 1532 m špagiet, 4 kalamárov
