Karélia a Murmansko júl 2010

2010 Február 24
by ivano

logou

Po dlhých prípravách je to tu, štartujeme na expedíciu s konečným cieľom na Dalnye Zelenci a Rybatchij, dve nasevernejšie dostupné lokality v Rusku. Posádku tvorí Pavlov LR Defender, synov LR Discovery a veľká “krava”, môj expedičný MAN 4×4. Pavel štartuje zo severu Čiech, my ostatní z Bratislavy, stretnúť sa máme niekde pred hranicou s Litvou. Trasa je daná cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko do Ruska, St.Peterburgu /Rusmi familiárne nazývaný Píter/. Potom ďalej M18kou na Murmansk, z neho odbočka na D.Zelenci a potom na Rybatchij, úplný koniec ruského sveta.

Prvý deň nič mimoriadne, okrem otrasných,  preplnených poľských ciest s bonbónikom cca 2,5 hod prejazdu Varšavou. Vyzerá to tak, že Poliaci trochu poriadne zaspali, ich úzke cesty a kvázi dialnice s prechodmi pre chodcov a križovatkami so semafórmi sú už asi v civilizovanej európe unikátom.

P1040910

Prvé spanie po 16 hod jazdy na severe Poľska, druhý deň sme ťahali ďalej cez Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Tam cesty, aj keď to neboli dialnice, boli v pohode, relatívne prázdne, pekná krajina, aj keď trochu jednotvárna. Utáborili sme sa na prekrásnom mieste na brehu Čudského jazera. Tam som sa už začal trochu P1040935

cítiť ako na expedícii, krásne  prostredie, kúpanie v jazere, neskorý západ slnka len na pár hodín, krásne ráno.

No a ráno ďalej smer Rusko, niekedy okolo obeda sme boli na hraniciach. Pri príchode sme museli ísť na druhý koniec mesta zaplatiť nejaký poplatok, akokeby ho nemohli vyberať priamo na hraniciach. Prvé stretnutie s ruskou byrokraciou, ale ďalej to nebolo také hrozné, odmeraní prísni colníci si len plnili povinnosti, boli korektní, no aj tak sme na hraniciach strávili cca 2 hod a to ešte bolo pred nami len zopár áut. No teda schengen to zrovna nie je.  Prechod cez Piter bol bezproblémový, majú tam nový obchvat, ale smerom do mesta od Karélie boli obrovské zácpy, píteráci sa vracali z víkendov, autá stáli hádam 50 km. Vraj je to tam každý víkend. Spali sme pri dedinke pri Ladožskom jazere, ráno smer Murmansk po ich hlavnej ceste M18. Jej kvalita bola striedavá, miestami sa dalo ísť nad 100, miestami bola strašne krivá a rozbitá. Postupne tých hrboľatých úsekov pribúdalo. Problémom bolo striedanie týchto úsekov, pred zlým sa dosť rýchlo muselo brzdiť, čo sa nie vždy podarilo.

P1040987

Na jednom krásnom úseku ma stopli policajti, išiel som 105 km/h. Moje tvrdenie, že som osobné auto ich nepresvedčilo, podľa ich predpisov všetky autá nad 3,5 t musia ísť max. 70, čo som prekročil dosť výrazne o 50%. No ale nejako som im vysvetlil, že u nás je to inak /hoci to celkom pravda nie je/, že to už viac nespravím a už budem dobrý, no a predsa nedajú pokutu slovanovi. Tak mi to prešlo. Ešte potom som raz ukecal pokutu pre syna, ale tretí krát som platil 500 R, čo je cca 12 EUR, podotýkam, že bez protokolu. Tiež to bolo na murmanskej “dialnici”.

Prechod severného polárneho kruhu sme absolvovali v krátkych rukávoch pri 27 st., asi fakt na tom globálnom otepľovaní niečo bude.

P1040983

Ďalšiu noc sme strávili pred ústím bielomorského kanála, ktorý vybudovali za Stalina ako spojenie Bieleho a Baltického mora trestanci v gulagoch. No a ďalšia noc už pri Murmansku, flek nám poradil Tolja, známy známeho Ilju :-). S nami aj potom pobudol, pokecali sme a mne sa postupne vybavovali ruské slovíčka, ktoré za 30 ročného nepoužívania ruštiny sa dostali na samé dno. Flek bol na kopci nad Murmanskom, škoda že výhľad kazili mraky a hmla, ale neskôr bola krásna inverzia.

P1050017

Ráno smer Dalnye Zelenci, osada na konci sveta, kde bola pôvodne vojenská posádka a meteorologická stanica, dokonca aj výskumný ústav korózie. Tam by si už mali prísť na svoje aj offroadisti. Zastávka na polceste v Tumanovke bola dosť skľučujúca, polorozpadnuté domy, pár ešte žijúcich ľudí hlavne starých, ktorí nie sú schopní sa niekam presťahovať.

MG_0625

Stretnutie s prvým dreveným mostom mi naznačilo, čo ma čaká. Nie síce nejaký ťažký, ale predsa len offroad. Tu sa ukázalo, že odpruženie kabíny je skutočne mäkké, dimenzované na cesty a v jamách a nerovnostiach  spôsobuje dosť problémy. Budem to musieť asi riešiť.

P1050069

Dalnye Zelenci bola skutočne rozpadajúca sa, vymierajúca osada, na konci sveta, ale zároveň ako jeden z cieľov našej výpravy. Napriek tomu sme neunikli kontrole a legitimovaniu od nejakého vojaka, asi posledného, čo tu ostal. Dôrazne, ale slušne nás upozornil, že platí zákaz používania člnov. Neskôr sme sa dozvedeli, že toto platí na celom Barentsovom mori. Je to pohraničná zóna, ale je strašne zaujímavé, že susedí len so severným pólom od ktorého asi nebezpečie nehrozí. Pripadá mi to ako pozostatok minulosti, hoci je fakt, že sa to v Rusku podstatne uvoľnilo. Kedysi bolo celé okolie Murmanska zakázanou zónou.   Čo bolo nádherné, bola však príroda. Divoká, krásna a hlavne bez ľudí. Raňajší výstup na kopec a výhľady na pobrežie a more, za ktorým je už len severný pól bol ozajstný zážitok.

P1050125

Cestu z DZ som už prešiel o čosi rýchlejšie, učil som sa, a hlavne som si zvykal na neustále pohupovanie kabíny. Ďalej cez Murmansk na sever na poloostrov Rybachij. Hoci z cesty severne od Murmanska je zakázané odbočiť, pre Rybachij to tolerujú. Poslednou kontrolou sme prešli bez problémov. Počasie bolo super, cca 22 st. no a na otázku koľko dní v roku je to takto, nám policajt odpovedal, že zatiaľ prvý. Mali sme šťastie. Počasie je tu veľmi zvláštne. Síce slnko nezapadá, obíde celú oblohu, často sú mraky, opar a hmla. Ale keď svieti slnko, je veľmi intenzívne a vzduch okamžite oteplí. No a keď je bezvetrie nastupujú komáre, ale repelenty na nich pomerne dobre účinkovali, len si človek musel zvyknúť na ich stálu prítomnosť a ignorovať ich. Mne sa to vcelku darilo.

Začiatok cesty na Srednij, poloostrov pred Rybatchij bol dosť zlý. Žiadna zaujímavá príroda, išli sme v lese, takom obyčajnom, cesta bola otrasná, ani to nebol offroad, len cesta s jamami a šutrami ktorá s nami hádzala v kabíne aj napriek slimačiemu tempu. No postupne sa príroda menila, stúpali sme hore, kombinácie skál a jazier boli skutočne úchvatné.

P1050222

A potom príjazd k Barentsovmu moru, krásnemu zálivu na začiatku Sredneho, super flek na brehu. Samozrejme táborový oheň a vychutnávanie si ticha, krásnej prírody, ale aj vínka prineseného z domu. V Rusku sa moc víno nenosí, výber je slabý, naviac je veľmi drahé. Ešteže som sa dostatočne zásobil. Pivo majú dobré, no a samozrejme 1000 druhov vodky za pár rublíkov /fľaša cca 3-4 euráče/.

Ráno cesta k druhému cieľu našej cesty, poloostrovu Rybatchij. Pavel so synom išli cez Srednij  dlhšou, no o to ťažšou cestou, ja som si to zjednodušil. Skutočný offroad začal až  na Rybatchij.

P1050288

Množstvo brodov, prechod cez pár drevených mostov, blatové úseky, ale všetko zvládnuteľné aj mnou, expedičákom. Príroda bola však veľmi zaujímavá. Najväčším adrenalínom bol však úsek po pieskovej pláži, našťastie bol odliv, inak by sa muselo čakať, alebo to risknúť po vode. Mimochodom, rozdiel medzi prílivom a odlivom sú tu 4 metre. Nebolo mi všetko jedno, tam tak zastať a zapadnúť a pritom by sa blížil príliv, no nie moc príjemná predstava. Na druhej strane by sa  na Rybatchij určite našiel nejaký ZIL na vyprostenie.

P1050374

Cestou sme ešte videli opustené dielne, alebo niečo podobné, ako z nejakého katastrofického filmu. Žeriav ešte podložený stabilizátormi, kľuka v ZILe, akokeby tí ľudia zutekali nejako naraz, na povel a všetko zanechali napospas osudu. Dosť skľučujúce, ale zase lepšie ako zbytočné vojenské posádky, ktoré bránia vidieť tento krásny kút sveta /myslím tým prírodu, nie tie ruiny/. Ďalej už len triumfiálny príchod na najsevernejší výbežok poloostrova, až za maják. Tak zvládli sme to, prípitok samozrejme s vodkou a vtom som začul nejaké trúbenie, podobné ako slony. Pozrel som sa na more, tam tak cca 100 m od brehu sa lenivo vynárali a ponárali kosatky, obrovské kolosy, no čo dodať. Nádhera. Toto ešte znásobilo náš pocit, naviac bolo príjemne teplo, cca 18 st. Potom sa síce zamračilo, spustila hmla, ale náladu nám to nepokazilo.  Náladu nám pokazila správa od Pavla, že Maťo pri brode utopil riadiacu jednotku na aute, auto je síce pojazdné, no pri každom ubratí plynu zhasne motor. Ostal na Srednom, bál sa ísť ďalej.

P1050343

No a splnil som si ďalší cieľ, kúpanie v severnom ľadovom oceáne, voda mala cca 5-6 st., neďaleko ma očumoval tuleň, ako keby neveril vlastným očiam, čo za blázna ho tam vyrušuje.

Na druhý deň bola sobota, tak sme nemohli na zháňanie centrálnej jednotky pre syna nič podniknúť. Ostali sme pri Srednim na pôvodnom fleku,  večer predtým syn s Lukášom zahájili vodkovú družbu so susedmi, tromi rodinami z Murmanska a napriek tomu, že nevedeli po rusky ani ceknúť, nejako sa dohovorili. Je ale pravda, že ako triezvym im to už išlo horšie. To sme ale prevzali štafetu my starší a bol to veľmi vydarený večer s kúpaním v Barentsovom mori a množstvom vypitej vodky.  Dozvedeli sme sa všeličo zaujímavé o živote v Rusku, nemajú to tam jednoduché. Rodiny boli z Mončegorska, na Srednij prišli na víkend, zobrali stany a a spústu jedla a pitiva. Čo bolo zaujímavé, že majú koníčka vyhľadávať padlých, nepochovaných vojakov na Rybačom a snažia sa ich identifikovať a pochovávať. Aj napriek 65 rokom od vojny je vzťah k nej úplne iný ako u nás. V každej rodine zanechala svoje stopy a aj napriek trom generáciám ten vplyv  pociťujú dodnes. Viackrát sa pýtali, ako vojna postihla nás a ani som im moc nezdôrazňoval, že vojnu už berieme len ako históriu. Konkrétne na Srednim a Rybačim prechádzala frontová línia celú vojnu bez zmeny a ešte dodnes sa nachádzajú po nej stopy. Muselo to tam byť ozaj kruté. Napriek tomu proti Nemcom ako ľuďom nič nemajú, vojnu berú ako politiku, vyššiu moc, za čo obyčajní ľudia vinu nenesú.  Taktiež nesmelo spomenuli 68rok u nás a keď som im povedal, že nikoho s obyčajných ľudí za to neviníme, ich len posadili do tankov a išli ani nevedeli kde, tak sa mi zdalo, že to trochu berú ako úľavu. No a pochopiteľne padol na to ďalší stakanček vodky.

P1050394

No a potom prišiel ďalší sused, bývalý člen špeciálnych jednotiek a pozval nás pre zmenu na ochutnávku krabov, ale nie takých ako poznáme my, mrňavých ráčikov, ale takých veľkých severských. Varia sa len v morskej vode a bola to skutočná delikatesa, v reštike si ich dovolí len málokto. K tomu samozrejme ďalšie stakančiky vodky. Týchto krabov je zakázané loviť, vraj je za to až 1 rok basy, ale lovia ich tu všetci. Dokonca tu boli aj vojaci, oficier rozhodne, že sa ide na cvičenie, ale v skutočnosti vojačikovia na armádnom člne nalovia krabov a načalstvo má pekný víkend. Byť vojakom sa v Rusku proste oplatí, no nie tým obyčajným, ale tým vyšším.

Ráno sa objavil na starej motorke so sajdkou nejaký človiečik, že by si pozrel MANa, vysvitlo z neho, že je jeden zo strážcov majáku na severe Rybatchij. Boli tam pôvodne šiesti, teraz v rámci úsporných opatrení už sú len štyria. Keď som sa ho spýtal, čo tam robia, odpovedal – magú právdu skazáť? ničivó – , aj tam býva, no keď si predstavím ten život takto ďaleko od všetkého, bez ženy, bez civilizácie, do Murmanska 200 km a s tou motorkou by bol problém sa tam dostať, no čo mu iného ostáva, ako každodenná vodka? Ja som mu nalial zo tri razy, potom už zaspal, asi mal už od včera,  za pol hodky sa zobudil, sadol na motorku a išiel k susedom, tí mu asi naliali zase. Potom sme ho stretli na kopci ako sa potuloval už bez motorky, tú sme videli cca 2 km ďalej. S alkoholom je to v Rusku ťažké, videli sme veľa ľudí opitých, ale vo väčších mestách nie. Ale podľa mňa to majú trochu v génoch, keď pijú, tak až do zaspatia, ale zase na druhej strane sme poznali dosť Rusov, ktorí nepijú vôbec. Nejakú strednú cestu, ako že dať si pár pohárikov večer a ísť spať triezvy sme nezaznamenali.

Ráno sme nastúpili cestu do Murmanska, hľadať servis Land Rovera, predtým sme ale stáli na vodopádoch v Titovke, krásne.

P1050440

Potom trochu blúdenia v Murmansku, hľadanie servisu. Po dlhej dobe pýtania sa to podarilo, uvidíme ráno, či v ňom pochodíme. Murmansk je asi 300 tisícové mesto, prakticky okrem malého centra mesta len paneláky, o niečo horšie ako u nás, ale prijateľné. Sídliská ale nepoznajú kosenie trávy, boli zarastené burinou, ale na dvojmesačné leto sa asi neoplatí kupovať kosačky. Obchody zásobené ako u nás, ak nie lepšie. Zaujímavé v Rusku je, že drvivá väčšina obchodov a aj malé krámiky na dedinách sú otvorené 24 hod denne. No a aj v tých najmenších obchodíkoch na poslednej dedinke v polorozpadnutej drevenej búde, alebo v nejakej unimobunke nájdete české, nemecké pivo, spústu údenín, syrov, samozrejme chleba, no proste všetko.

Spanie na nie príliš dobrom mieste pri ceste, nechceli sme ísť príliš ďaleko od Murmanska, ráno ideme do servisu. Sklamanie, jediný servis LR v Murmansku nie je oficiálny, riadiacu jednotku by doviezli za 2 mesiace, tak ostáva len problematická opatrná jazda a pri najbližšej príležitosti prechod do Fínska, predsa len v EU sú možnosti lepšie. Syn s Lukášom pôjde s nami na Chibiny, pohorie pri Kirovsku, potom k Bielemu moru a potom cez Fínsko domov. V Murmansku chceme vidieť ľadoborec Lenin, v servise sa dá do reči pár Rusov, keď zistia, že sme Slováci a Češi, teda vlastne čechoslováci , hneď ochotne jeden ide autom cez celé mesto a dovedie nás k nemu. Srdečnosť a ochota ruských ľudí je nekonečná, hlavne keď zistia že sme slováci a hovoríme po rusky. Je ale zaujímavé, že tá srdečnosť je len v súkromí, veľakrát v obchodoch, reštauráciách to už bolo horšie. Presne naopak, ako poznáme zo západnej Európy. Tam sú ochotní, milí všade v úradoch, recepciách, reštikách, obchodoch, ale do súkromného života vás moc nepustia, tu sú v robote často ľudia nejakí odmeraní, povedal by som, že často akokeby nasratí, bez záujmu, bez ochoty. Ale akonáhle ich oslovíte mimo práce, odmeranosť sa stráca a vždy ochotne pomôžu, poradia.  Ešte je zaujímavé, že väčšina Rusov na severe stretla cudzincov prvý krát, tá izolácia vzdialenosťou a malým počtom turistov je zjavná. Taktiež môj MAN vzbudzuje nebývalú pozornosť, väčšina ľudí ani netušila, že také niečo existuje. Lenina sme pozreli len zvonku, dovnútra len so sprievodcom 2-3 krát za týždeň.

Na spiatočnej ceste sme stretli dve talianske expedičné autá, SCANIU a UNIMOG, zatiaľ prví cudzinci. Moc sme nepokecali, vedeli len taliansky, anglicky len veľmi biedne, nechápem ako takto môžu cestovať. Nocovať chceli v Severomorsku, dosť zložito sa mi vysvetľovalo, že je to pre cudzincov zakázaná oblasť.

Cesta pokračuje ďalej smer Chibiny,  prechádzame okolo mesta Apatity a Kirovsk, v nich stále fungujú zastarané, čmudiace fabriky, ale ľudia sú radi, že tam majú aspoň nejakú prácu. Pohorie už je pekné, krásne údolie s trochou offu

P1050516

a romantickým miestom na táborenie.

P1050511

Ráno cesta do Umby, na pobrežie Bieleho mora. Tam vedú dve cesty, jedna po asfalte a druhá je offroad cez poloostrov Kola, podľa našich správ sa dá tade prejsť viacerými možnosťami, ale všetky nepoznáme. Skúsil som to aj ja, ale cca po 20 km veľmi rozbitého offu a jazdy krokom s neistým výsledkom či sa nebudem vracať pred nejakým neprejazdným mostom som to otočil a vrátil sa na asfalt. Offroaďáci išli ďalej, prešli, ale sami potom uznali, že to bolo pre MANa niekde priúzke. Aj im to trvalo 12 hod jazdy, ja by som ich ešte spomaľoval. Stretli sme sa pri Umbe, na krásnom fleku ako inak pri jazere.

P1050544

Nasledujúci  deň sme sa rozhodli dať tak trochu oddychový, ísť len pozdĺž Bieleho mora a tam to poobede zapichnúť, riešiť nejaký gril, okúpať sa. Tábor sme spravili na krásnom mieste na pobreží, cca 2 km od rybárskej chyže.

P1050563

Neskôr sme sa vydali k nej aby sme skúsili kúpiť ryby. Bol tam jeden človek, ten aj v tej maringotke žil, sám a podľa dreva, čo mal pripravené, aj v zime. Rybu ale nemal, už všetky kamsi predali.

P1050566

Na druhý deň sme sa rozdelili, syn išiel s pokazeným discom smerom na fínske hranice, my s Pavlom do Kemu a z neho sme chceli spraviť výlet na Solovki, ostrov, kde je stále fungujúci monastyr, je to vyhlásené za pamiatku UNESCO. Na ruské pomery už pomerne dosť turistov, dovážajú ich loďou, ráno v sobotu ich dokonca išlo viac. Na Solovkách sme objednali taxi-UAZa, previezol nás po ostrove, celkom pekné, ale nevymykalo sa to z toho, čo už sme videli. Mimochodom, UAZ sa stále vyrába, prakticky v nezmenej podobe cca 50 rokov. Prehliadka monastyru-kláštora bola úžasná, je to kolos, obrovská stavba, čiastočne rekonštruovaná. Zaujímavé sú hradby, kde boli aj vo výške poukladané obrovské kamene, stavali to asi podobne ako pyramídy.

P1050663

Poobede sa rozpršalo, hádam jediný deň takéhoto trvalého dažďa, ráno už bolo opäť lepšie. Cestou späť sme sa rozhodli ísť v Karélii okľukou, po bočných nespevnených cestách. Kvalita týchto ciest bola rôzna, miestami na 60 km/hod, miestami sme prechádzali 10 km/h.Veľmi originálnym spôsobom udržiavali tieto nespevnené cesty. Zobrali vyradené koleso z nejakého  obrovského Belazu a ťahali ho za sebou, tým vyrovnávali jamy, no ale pravdu povediac, moc to nepomáhalo. To koleso bolo také veľké, že defík s ním ani nepohol, až MAN to zvládol.

P1050705

Tí rusi majú skutočne originálne riešenia, lacné, vtipné, jednoduché, napr. už spomenutá úprava cesty, gumený pás z tanku ako protišmyková podložka, hrdzavý sud naplnený kameňmi s hrdzavou tyčou ako smerový stĺp, plastové fľaše na sieti ako plaváky. Ťažké podmienky ich naučili improvizácii.

Krásne bolo ale to, že na 150 km sme išli len cez dve malé osady-dedinky, stretli pár áut, inak len lesy, jazerá, deravá cesta a my. Ku mnohým jazerám sa ani nedalo dostať, proste neviedol tam ani chodník, ale aj tak sme si vždy našli krásne miesto na táborenie. Žiadne zákazy vjazdu, závory, súkromné pozemky, proste kde sa dá fyzicky dostať s autom, tam sa utáboríte, vždy to bolo pri jazere. Voda bola teplá, nad 20 st., kúpanie super, pri autách táborák, krásna príroda okolo, no proste tento zálesácky život s MANom ako skromným zázemím ma uchvátil. Veď čo už potrebuje zálesák ako ja, skyvu chleba, mne dokonca stačí len steak, lebo jem delenú stravu, pohodlnú posteľ, trochu teplej vody v sprche, malá kuchynka, jednoduché chemické WC, malá trúba na prihriatie raňajšieho starého chleba, vychladené pivo z chladničky, malý mrazáčik aby sa nepokazilo mäso, nejaké veľmi jednoduché sedenie vonku, malý stolík, ostatné je v rukách prírody. Kľudne by som si takéto túlanie predĺžil.

P1050720

Ráno cesta ďalej smer na Píter okolo západnej strany Ladogy. Konečne asfalt, celkove sme na šotoline spravili cez 400 km. No po pár km zase šotolina, čo ma celkom prekvapilo, už sa zdalo, že to bude civilizácia, tak ešte sme nejakú stovečku hrboľatej šotoliny pridali. Táborili sme ešte posledný krát v prírode pri Ladožskom jazere, prístup k fleku bol ešte vykúpený cca 5 km offom,

P1050752

ale stál zato. Neďaleko boli nejaké chaty, ale prázdne, bolo však ale vidno, že už tu začínajú chodiť piterčania na víkendy. Nedivím sa im, príroda je na Ladoge ozaj excelentná, dvíhajú sa tu už kopčeky, občas skaly, veľmi kultivovaná a pekná krajina. Už aj dediniek a mestečiek bolo viac, no proste blížili sme sa k civilizácii.

P1050762

Poobede sme prišli k prakticky predmestiu Piteru, tam má Ilja chatu, kde sme na jeho pozemku pri dači  prespali. Ilja a jeho priatelia boli super, skutočne takú pohostinnosť, ochotu nájdete asi len v Rusku.

P1050783

Boli sme sa aj kúpať na jazere, k presunu sme použili jeho expedičný GAZ 66. Je to auto ako stvorené do Ruska, v teréne je lepšie ako MAN a naviac jeho podstatnou výhodou je odolnosť voči všetkému, nejaký šrám alebo ťukanec od konára sa tam nerieši. No ale na dlhú expedíciu, by som s tým ísť nechcel. Ilja ako profík – stavia na zákazku expedičného KAMAZa- si ozaj dôkladne prezrel celého MANa, zvonku, zvnútra, detaily, no proste všetko. Nad nemeckou kvalitou len krútil obdivne hlavou, keď som mu povedal, že servisný interval je 60 tis. km skoro neveril. Aj vybavenie sa mu páčilo, len on má predstavu niečoho odolnejšieho,  stavba do ruských tvrdších podmienok to má svoje špecifiká. Napr. nepotrebuje solár- tam je slnka málo, žiadny EFOY- nezoženie metyl, potrebuje generátor, ktorý zvládne aj zváranie, nepotrebuje odpadnú nádrž- ruská príroda pri takej hustote osídlenia to znesie, nemôže mať plyn- na Sibíri ho nedoplní atď., nechcem sa tu rozpisovať do detailov. MAN je expedičné vozidlo síce do ťažkých, ale nie extrémnych podmienok, ale Ilja buduje expedičný offroad do najťažších sibírskych podmienok kde -40 st. v zime a brody 150 cm v lete nie sú výnimkou. Strávili sme s Iljom v debatách mnoho hodín, bolo to veľmi zaujímavé.

P1050786

No a blížil sa posledný deň pobytu v Rusku, raňajší presun do Píteru, k hotelu ďalšieho mimoriadne pohostinného priateľa, Vadima. On nám zariadil parkovanie a následné nocovanie pri hoteli, v ktorom robil managera pri centre Pitera. Obetoval na nás svoj celý deň, vozil nás po Píteri vo svojom Dodge RAM, aj keď sme mu hovorili, že sa budeme premiestňovať metrom, alebo taxíkom, nepopustil a vozil nás od jednej pamiatky k druhej. Samozrejme začali sme Aurorou, potom Petrodvorec, Chrám Petra Veľkého no a jazda s Vadimom po miestach, ktoré by určite cudzinec nevidel. Píter je skutočne výstavné, krásne mesto, porovnateľné s hociktorým veľkomestom sveta. Čisté upravené, obrovská výstavba bytov a to aj vyššieho štandartu, rekonštruované byty v centre, luxusné rezidencie vo fínskom zálive, super reštika na jeho brehu, krásne parky, športoviská, prístav jácht no proste výborný dojem . Pre mňa ale predsa len veľkomesto s ruchom, zácpami, bez pešej zóny, s obrovskými vzdialenosťami k jednotlivým pamiatkam, ale aj keď by som sa radšej vrátil do divokej prírody, vidieť to stálo zato. Mal som dojem, že všetci z Karélie sa skôr alebo neskôr presťahujú do Píteru, čím ďalej od neho, tým viac voľných bytov a opustených polorozpadnutých domov a naopak, Píter už má hádam 5 mil. obyvateľov.

P1050795

Na nočné zdvíhanie mostov už ozaj nebolo síl, išli sme skoro spať, ráno o 6tej sme vstávali, aby sme sa vyhli raňajšej zácpe.

Prechod cez hranice v pohode, zdržanie hádam hodinu, ťahali sme pred Rigu, kde sme chceli nájsť flek pri Balte. No ale tam nás už čakala stará známa civilizácia so zákazmi vjazdu, súkromnými pozemkami, závorami, ani kúsok voľného miesta pre zálesákov. Tak sme ukecali v krásnom chatkovom areáli jednu peknú mladú, bývalú profesionálnu tenistku aby nás nechala na trávnatom parkovisku pred reštikou, zato že si dáme večeru. A neoľutovali sme, bola výborná. Ešte kúpanie v Balte, ale už sme ničím nepripomínali zálesákov z divočiny, len bežných konzumných turistov.

P1050838

No a cesta domov cez Pobaltie a Poľsko už bez nejakých mimoriadností, len  sme išli cez Poľsko po východnej časti aby sme sa vyhli Varšave. Cesta bola dlhšia, ale až na výnimky plynulá,  v peknej, ale husto osídlenej krajine.

Celkové zhrnutie. No čo dodať, hoci nás veľa ľudí varovalo pred takouto cestou do Ruska, že je tam kriminalita, byrokracia, šikanovanie, bordel, no môžem skonštatovať, že to všetko sú nezmysly. Samozrejme kriminalita je aj v Rusku, ale nemyslím si, že väčšia ako inde. Mal som dojem, že  v Rusku vám akurát hrozí, že vás nejaká dobrá ruská duša opije vodkou. V tej časti Ruska, kde sme boli,  sme videli  nádhernú prírodu v Karélii, úplne iný svet na severe, drsný ale s prekrásnou prírodou, spoznali sme veľa výnimočne priateľských a ochotných ľudí, krajinu,  ktorá ale ľuďom nič zadarmo nedaruje a je veľmi kontrastná, hlavne medzi Píterom a vidiekom na severe. Je tam ozaj príroda, nie udržiavané lesoparky. Nie sú tam do lesa zákazy vjazdov, kempovania, príkazy, závory. Neexistujú rybárske lístky, kto má udicu, chytá ryby.  Snažili sme sa chápať myslenie ľudí, žijú v iných podmienkach, tvrdších ako my a napriek tomu nestratili nič zo svojej pohostinnosti a priateľskosti,  akú už v precivilizovanej EU nepoznáme. Jednoducho bolo to ako krásny sen. Určite sa sem ešte vrátim.

ďalšie fotky vo fotogalérii alebo priamo vo flickr

Ešte pár vecných údajov:

prešiel som 8923 km

Priemerná spotreba bola 25,4 l/100km

Priemerná rýchlosť 49,8 km

Strávil som 179 hodín za volantom

Prejazdil som 2266,5 l nafty

a ešte som:

-vypil 124 stakančekov vodky

-vypil 55 Baltikov3 t.j. ich miestne, veľmi dobré pivo

-vypil 38 Baltikov0 pri šoférovaní, čo je nealkoholické pivo

-nanosil 11 m3 dreva na táboráky

-ugriloval dve ryby, musím ale priznať, že boli kúpené v obchode

-zjedol 8 šašlikov

-zjedol 185 pilmenov /také plnené cestoviny podobné ako ravioly/

2 photos | 0 views | Add a

comment?

No Comments

Comments are closed for this entry.