Rusko 2011-Archangelská oblasť, report
Tak konečne je to tu, vyrážam na cestu, sám, moji dvaja súputníci v aute ma čakajú kdesi na Morave v Bílnici, čo je cca 15 km od dialnice na Žilinu. Ešte predtým som odbočil do Bánoviec, kde som si bol pozrieť výrobu druhého expedičného auta na Slovensku. Zákazku si zadali sympatickí manželia, Nemci, ktorí žijú na Slovensku. Bude to ale trochu iná kategória auta, trojnápravový Mercedes Zetros, chcú na ňom podniknúť cestu okolo sveta a tak viacročný pobyt v aute vyžaduje trochu viac ako poskytuje môj maličký MAN. Bolo to zaujímavé, bude to nádherný expedičák.
No ale k veci, zobral som spolucestujúcich, známych len z webu a pár stretnutí, Libora, batôžkara, ktorý má precestovanú dosť podstatnú časť sveta a Peťa, mladého chalaňa z Valdic. Tentokrát to bude len pánska jazda, baby sa nejako moc do Archangelska nehrnuli. Nabudúce musím vymyslieť niečo atraktívnejšie.
K nám sa pridá ešte expedičná Toyota s vychodniarmi Vladom a Emilom a Mišovo Subaru, vyrazia ale o deň neskôr.
Bohužiaľ ďalší partner Peter z UAZom mal nehodu v Albánsku a nakoniec sa mu auto nepodarilo spojazdniť. So zháňaním partnerov na takúto cestu je ozaj problém. Nie je veľa ľudí, ktorí jednak majú záujem o takúto cestu, z môjho okruhu známych jazdí väčšina na dovolenky klasicky all inclusive. Kto by aj mal záujem, väčšinou nemá vhodné auto, alebo toľko času, príp. peňazí, ďalšieho nepustí manželka, iní sa jednoducho boja. No ale nakoniec sa partia vydarila a myslím si, že to asi nebude posledná spoločná cesta.
Išli sme cez východ Slovenska a po východnej časti Poľska, ktoré je predsa len o čosi lepšie ako prejazd Waršavou, hoci o cca 150 km ďalej. Ale aj tak prejazd Poľskom je horor, preplnené cesty, opravy, zácpy, netuším, ako to tam takto môžu vydržať. Flek na spanie hneď za slovenskými hranicami, odbočili sme na bočnú cestu do lesa a pri samozrejmej závore ostali na noc.
Druhý deň kalvária po Poľsku, večer búrka a státie pri reštike na veľkom platenom parkovisku za Suwalkami. V reštike tradičná poľská maximálna neochota, ani sme sa nenajedli. Nechápem, majú tam spústu prázdnych reštaurácií, povedal by som, že by mali bojovať o zákazníka, ale už tretí krát veľmi zlá skúsenosť. Spolu s prepchatými cestami, preľudnenými mestami plnými áut-obchvaty prakticky neexistujú-sa pre mňa stalo Poľsko postrachom, a čo sme ešte zažili cestou späť od Krakowa, to už bola ozaj silná káva, ale o tom až neskôr. Potom sme sa presunuli z parkoviska ďalej na cestičku medzi poliami, našli kúsok neoploteného miesta v takej akokeby bývalej pieskovni a tam prespali.
Ráno ale búchanie na auto, keď som otvoril, nejaký opitý Poliak tam dosť nevľúdne naznačoval, že sme na jeho pozemku, ale čo vlastne odo mňa chcel som nepochopil. Asi som mal odísť. Vyriešilo to 10 EUR ako prenájom za pozemok, dosť ho to odzbrojilo, dokonca mi podal ruku a už sme boli kamaráti.
Pobaltie už bolo lepšie, prázdnejšie cesty, večer flek v malom prístavčeku pri Čudskom jazere, kúpanie, bolo 32 st., doma na juhu 16, nejako je to všetko naopak, čím severnejšie, tým teplejšie. Dobehol nás Mišo na Subaru.
No a potom už hranica s Ruskom, napred registrácia, čosi ako časenka na hranice. Miestni čakajú na prechod hranicami asi týždeň, cudzinci majú prednosť, inak by sa ani moc do Ruska neoplatilo. Ale aj tak prechod trval 3 hod, vrátane dôkladnej prehliadky a váhania Estóncov, či náhodou nie som nákladné auto, dosť mi teda cukalo, či nepôjdem do niekoľkodňového radu medzi kamióny. Nakoniec všetko dobre dopadlo, za hranicami staré dobré boľševníky, prvá pumpa na natankovanie do plna, nafta je v Rusko asi za polovicu. Dal som si tam tie isté pirohy ako minulý rok, trošku také deja vu. Potom Píter, cesta k Iljovi obchvatom dlhá asi 80 km, začínali tradičné zácpy Píterčanov, ktorí v piatok poobede vyrážajú na víkendy. Príjemne strávený večer u Ilju, pokecali sme, pozreli jeho novú zákazku, expedičného Unimoga, prišiel aj Vadim s maželkou. Práve sa vrátil z dovolenky v západnej Európe, bol nadšený poriadkom, pravidlami, cestami, plnými mestami, proste všetkým tým, pred čím zase my utekáme do Ruska. Zaujímavé. On zase tvrdil, že my ideme do Ruska pozrieť ako do skanzenu, a zase sa radi vrátime do civilizácie, žiť v pohodlí, ale oni v tých tvrdých podmienkach musia ostať. Musel som pripustiť, že niečo na tom bude.
Ráno pohodička, ešte sme posedeli, potom nákup v jednom z mnohých nákupných centier, zrazu som začul “zdravstvujte ivan” no a stretol som sa so Sašom, partnerom Ilju. Bolo to ako zázrak, v Píteri len tak stretnúť známeho, svet je skutočne malilinkatý, ale super dobre to padlo.
Potom ďalej na Vytegru, hľadanie fleku na brehu Onežského jazera, prvý taký trochu offroad, nakoniec sme našli len miesto pri Volžsko-Bielomorskom kanáli, tam sme už definitívne počkali na Vlada. Okolo nás plávali občas 5 poschodové výletné lodičky, ale aj normálne dopravné.
Vedľa nás bola partia šoférov, čakali, kedy dovezú loďou štrk. S jedným sme sa dali do reči, má vlastné Iveco, robí všade tam, kde je zrovna práca, nemajú to ľahké. Spáva samozrejme v aute, alebo v lete v staníku. Trochu to s Liborom prehnali s vodkou, ráno mal určite ešte nejaké to promile, ale nejako ho to netrápilo. Zaujímavá bola diskusia medzi Rusom a Liborom, s pribúdajúcimi poldecákmi začal Libor pliesť do toho angličtinu. Keď nevedel ruské slovo, a vedel ich bohužiaľ dosť málo, nepoužil češtinu, kde mu rus porozumie skôr, ale angličtinu. Tomu už Rus nerozumel vôbec. A keď nerozumel, tak Libor začal kričať hlasnejšie, čo samozrejme taktiež nepomáhalo. Bola to skutočne sranda. Odvtedy sme Libora volali komunikátor.
Ďalej na Pudozh, Kargopol, cesta strašne striedavá, miestami výborný asfalt, miestami úplne rozbitá šotolina, tej šotoliny ale stále pribúdalo. Osobitnou kapitolou sú také dve koľaje betónových panelov, ktoré sú v Rusku hlavne súčasťou technologičeskich ciest. To sú cesty, ktoré nepatria do oficiálnej cestnej siete, ale slúžia len pre lesákov, alebo staviteľov plynovodov, železníc a pod. Niekedy sú uzavreté, inokedy sa po nich môže jazdiť za určitých podmienok. Keď prestanú byť aktuálne a nepoužívajú sa na vybudovaný účel, nikto sa o ne nestará, postupne sa prepadávajú mostíky, zarastú a možno sa zase postaví nejaká iná. Tieto betónové panely sú krivé, so schodami, miestami trčí z nich armatúra a spravidla sa dá rýchlejšie jazdiť po tej nebetónovej polovici, kde je len hlina, piesok, blato, ako kde. V prípade veľkých dažďov, ktoré sme našťastie nemali, je ale táto polovica cesty nezjazdná a potom nastupujú betónové panely.
Flek na spanie pri rieke Onega, kúpanie, samozrejme ohník a gril.
Potom cesta na Mirnyj, kde je kozmodrom. Už v Plesetsku nám jeden zhovorčivý Rus povedal, že do Mirného sa nedostaneme, len na priepustku, veľmi som ho rozveselil, keď som mu tvrdil, že som čítal na nete, že sa dá vybaviť povolenie. Napriek tomu sme išli až k Mirnemu, bola tam samozrejme závora s vojakmi, každý sa na nás pozeral ako na zjavenie, ale nezatvorili nás, len nám slušne vysvetlili, že sa máme otočiť. Povolenie sa teoreticky dá vybaviť, ale len cez ministerstvo obrany a len pre oficiálne zahraničné delegácie. A to bol len vstup do mesta, vôbec nehovorím o samotnom kozmodrome, kde sa nedostanú ani miestni. Inak dĺžka kozmodromu je asi 100 km, šírka o niečo menej. Tí Rusi majú všetko obrovské. Pýtal som sa, aký význam má mať uzavreté celé mesto s cca 20 tis. obyvateľmi, povedal mi, že aj o tom sa rozhodovalo, ale že pre mesto je to výhodnejšie pre štedrejšie dotácie asi z nejakých armádnych zdrojov. Andrej nás potom odprevadil na správnu cestu, ukázal kúsok Mirneho a keď sme mu povedali, kam chceme ísť, len sa škeril, že sme sa zbláznili. Tvrdil, že do Mezene je len zimnik, tam sa nedá, v Lešukonskom je “bezzakonie”, dá sa tam dostať len na Kamazoch a cesta trvá niekoľko dní. V tomto som ale nakoniec mal pravdu ja, oni tí Rusi moc necestujú, nakoniec po takých cestách ani nie je divu, tak jednoducho veľa informácií je od nich skreslených alebo jednoducho nevedia. Tak Mirnyj nevyšiel, ťahali sme ďalej do Savinského, malého mestečka na rieke Onege, napriek tomu, že bolo malé, vymotať sa z neho nebolo jednoduché, ale zvládli sme. Prechod cez most s nosnosťou 5t, ale pýtal som sa takej blondínky, či sa dá, ona povedala, že áno. Tak keď blondínka schváli….Potom už definitívne len šotolina, ale celkom slušná, ale hádam sa nám trochu zmenili nároky, moji českí súputníci si možno budú vážiť aj kvalitu D1.
Flek pri dedinke Kovkula, nádherný breh rieky Onega, hneď sa dali do reči takí mladí chalani, jeden z nich je profesionálny vojak, slúži v Čečensku, doma je len na mesačnej dovolenke. Ozaj nie jednoduchý život, 11 mesiacov vo vojenskom tábore, ukazoval aj video s cvičením s ostrými, žiadna sranda. Druhý chalaň tam žije, spolu s ním je tam asi 30 obyvateľov, ale dosť ďalších chodí na prázdniny. Povyprával, že pár krát už aj utekal pred medveďom, psa mu roztrhali vlci. Pristavili sa aj ďalší, jeden je tam na prázdninách, kúpili tam chalupu. Vedel aj trochu nemecky a anglicky, a je zaujímavé, že Rusi vždy využijú príležitosť ukázať, že vedia cudzí jazyk, hoci v tomto prípade bolo pre neho podstatne jednoduchšie hovoriť so mnou rusky. Zatiaľ hádam každý večer bola nejaká družba, už by som privítal aj jeden deň oddych. Ale treba uznať, že napríklad teraz priniesli nejakú vodku, ani ju nedopili, boli len v náladičke, proste vedeli kedy majú dosť. Ja ale mám na pitie s Rusmi jednoznačný recept. Im sa nedá povedať, že si nedáte, ak sa pije pivo, k tomu patrí vodka a neodmietnete. Ale ak pijem víno, rešpektujú to a k vodke ma nenútia. Preto sa mi podarilo prežiť všetky družby bez straty desiatky.
Na druhej strane rieky kdesi v diaľke horela tajga, miestni povedali, že sa to ani nehasí, nikto tam nežije a cesty tam nevedú. Na druhej strane bola tiež dedinka, dostať sa tam ale dalo len na loďke, čo miestni berú ako normálne. Takýchto dediniek bolo veľa. Noc absolútne tichá, tu sa ozaj spí ako v bavlnke.
V noci sa trochu ochladilo na 28 a to sme už skoro na polárnom kruhu. Cesta ďalej do Onegi, v ďalšej dedine bol nádherný drevený kostol, reštaurovali ho študenti z Moskvy. Pokecal som s veľmi sympatickou Ruskou, robia to dobrovoľne, vážia si to málo histórie ktorú nezničil komunizmus a vojna. Vyliezol som aj na zvonicu, táto bola postavená v roku 1700, zo strašne tvrdého dreva, aj mi povedala, ako sa volá, ale do slovenčiny som to nevedel preložiť a po rusky som to už zabudol. Do toho dreva sa zabíjajú aj klince len s problémami.
A zase ďalej, z podvozka sa ozýva podivný zvuk, je to odlomený ochranný kryt na brzdovom disku, po krátkej konzultácii s MAN servisom ide dole, vraj tam moc netreba, tak načo ho tam dávajú. Na tých cestách to jednoducho nevydržalo. Po chvíli to isté aj s druhým na zadnom kolese, ten ale išiel dole bez nutnosti vymontovávať koleso. Našťastie to bol jediný technický problém ktorý sme na ceste mali.
Onega na pobreží Bieleho mora je takým svojským mestečkom, ďaleko od civilizácie. Tradičný šašlik v takom šiatri s krásnou predavačkou, nie je to čašníčka, tu sa neobsluhuje. Apropo ruské ženy sú ozaj úžasné, v mestečkách typu Pleseck, Onega, Savinskij, kde jemne povedané prostredie je pre nás dosť skľučujúce, žiaria ako hviezdy. Upravené, perfektne ohodené, skutočne niektoré ako modelky. A to podotýkam, že vo väčšine mestečiek a samozrejme dedín nie je v bytoch tečúca voda, len “kolonka” na námestí, kde si ľudia chodia brať vodu. Bežne sa umýva riad a perie sa v potoku. V niektorých dedinkách naberajú vodu z rieky, čo ale zároveň svedčí o jej čistote. Napriek tomu takéto podmienky nerobia ľudí o nič horšími, ako je to u nás, ba naopak, ich srdečnosť, komunikatívnosť, ochota je u nás už zriedkavá.
Ďalej už po pobreží Bieleho mora, chceli sme nájsť flek na spanie, ale so šokom sme len míňali jednu daču za druhou, k vode sa dalo dostať len na málo miestach, nakoniec sme skončili pri krásnom zálive, ale kúpať sme sa boli asi 100 m vedľa. To sme teda na takomto odľahlom mieste nečakali. Hneď sa dali do reči jeden mladík s dvoma ženami, jedna že je jeho vlastná, tá druhá že je ženina kamarátka, posedeli sme pri ohníku, ukázali nám kde sa dá kúpať, pokecali sme a tak. Príjemní ľudia ako všetci.
Rano ešte kúpanie s našimi susedmi, potom už smer Severodvinsk, rozbitá šotolina, ale prekrásna príroda. Do Severodvinska sme prešli bez obmedzenia, nikto nás nezastavil, ešte pred dvoma rokmi to bolo uzavreté mesto, niečo podobné ako Mirnij, ale tu zase pre zmenu z dôvodu obrovskej fabriky na jadrové ponorky. Mesto ako skanzen zo socíku, ale život v ňom normálne pulzoval, ľudia nakupovali, jazdili na autách, ale predsa len to prostredie je trochu iné ako u nás. Potom zložité vymotanie sa na Archangelsk, cca 15 km opačným smerom, žiadne tabule, nakoniec aj pre koho, miestni to poznajú, cudzí sem nechodia a zahraniční turisti sme tu boli asi prví. No a Archangelsk, stredisko celej oblasti, veľké mesto s cca 350 tis. obyvateľmi, založené ešte Vikingami v 11 stor, ale tej histórie sa tu veľa nezachovalo, všetko prevalcovala nová éra komunizmu. Ale inak úplne normálne, pulzujúce mesto s reštauráciami, obchodnými strediskami, autami, boli sme aj v arménskej reštike na nejakej polievke, kde bolo všetko možné, mäso, zemiaky, zelenina, nebolo to zlé. Potom stretnutie s Nikolajom, offroaderom, po rusky džiperom, ktorý nám dal cenné rady na cestu, pomohol doplniť vodu v servise jeho priateľa, kde mali džiperi takú nejakú základňu. Samozrejme dôkladná prehliadka MANa, pokec a tak. Práve sa chystali na objavnú cestu po pobreží Bieleho mora do Mezene na štvorkolkách, toto ešte nikto neabsolvoval, tam žiadna cesta nevedie. Tie podmienky pre offroad sú tu ozaj exkluzívne, nič nie je zakázané, dá sa skutočne objavovať panenská príroda, nikto ich z lesa nevyháňa, takáto cesta je skutočné dobrodružstvo.
Povolenie do Mezene sme vzdali, museli by sme čakať v meste do druhého dňa s neistým výsledkom a podľa Nikolaja tam ozaj nie je nič pozoruhodné. Nevedel nám povedať, či funguje parom v Usť-Kyme, bez neho údolím rieky Mezeň do Usogorska neprejdeme. Máme sa spýtať potom miestnych.
Tak sme išli ďalej, okolo skanzenu miestnej architektúry, na to nám ale bolo povedané, že je úplne zbytočné tam chodiť, to, čo tam uvidíme ako umelo postavené, nás čaká skutočné v živých dedinkách smerom na Pinegu, Mezeň a Lešukonskoe. Flek sme našli na pobreží Severnej Dviny, táto už neďaleko od ústia bola široká tak 2 km. A to je len také menšia riečka. Tuto je všetko také ohromne veliké, taký Dunaj je potôčik a cez rieku veľkosti Váhu by bol len brod.
Ráno smer Pinega, ich prírodná rezervácia, cesta striedavá, ešte dokonca aj symbolický kúsok asfaltu. Krásne zákutia, v Pinege posledné dotankovanie, najbližšia pumpa bude až v Lešukonskom, cca 450 km. Všade v Rusku sa zaujímavo tankuje, zastanete, idete do vnútra k okienku, poviete koľko chcete natankovať a pokladníčka vám pustí zaplatené množstvo. Ak chcete do plnej, dáte obsluhe pri okienku dopredu sumu na predpokladaný počet litrov, radšej viac, natankujete a potom vás zúčtujú a vrátia ak ste dali viac. Proste dopredu bez zaplatenia ani liter. Inak kvalita nafty na takýchto úplne zastrčených pumpách je ozaj mizerná. Potvrdili to aj miestni, ale aj ja som to cítil na výkone motora. Každý druhý deň sa zo separátora vyvalilo tak pol litra vody, vo filtri bolo dokonca toľko piesku a prachu, že som to musel prepichnúť, inak by voda nevytiekla. No a samozrejme toto bola moja trauma, ako vydrží takúto naftu môj motor plný elektroniky s tryskami na common rail. Našťastie asi filtre fungovali. Vlado s Toyotou zjavne takýto problém nemal, motor bez elektroniky by asi zožral aj slnečnicový olej. To je fakt na takéto cesty obrovská výhoda.
V Pinege bola dokonca aj reštika, teda, tzv. zakusočnaja, žiadne kulinárske hody, len nejaká mikrovlnková ryba. S tým kulinárstvom to tu ozaj nepreháňajú, väčšinou šašlik, boršč tu nejak nefunguje, bliny ako naše palacinky a zbytok niečo z mikrovlnky. Všetko objednáte pri pulte, zaplatíte, potom vás zavolajú a zoberiete si to. Klasická obsluha bola veľmi výnimočná, myslím že sme to zažili len raz.
Miša poprosil jeden starší muž aby ho zaviezol domov, prežil celý život tu, býva na samote, nie u lesa, ale priamo v lese. Od cesty ešte dva km peši, cez jeden potok, potom je tam asi 5 domov. Tak spokojného človeka ťažko vidieť. Dôchodok má cca 4500 rub. , jeho žena cca 7000 rub., čo je spolu nejakých 300 EUR. No ale náklady na život sú tu symbolické, vodu neplatia, naberajú z potoka, náklady na bývanie žiadne, strieľajú kačice, je ich tu vraj veľa, nazbiera maliny, jahody, hríby, nachytá ryby a ešte dáva peniaze dcéram, ktoré bývajú v Archangengelsku. No a na otázku ako je v zime odpovedal, že “chorošó, ne méne čem mínus sorok” /40/. Tá odovzdanosť, pokora, spokojnosť, to sa len tak ľahko nevidí, u nás už vôbec neexistuje. Ľudia frflú doslova na všetko a majú toho úplne neporovnateľne viac.
Flek na spanie v krásnom lese, v divočine, najbližšia dedina snáď 100 km, za pár minút sme mali niekoľko kg hríbov a kuchtík Libor, ktorý kedysi robil kuchára na vojne, spravil fantastickú večeru.
Ráno trochu popŕcha, trópy v tajge asi skončili, cca 16 st, ale potom sa zase vyčasilo na nejakých 20. Potom smer Mezeň po absolútne ľudoprázdnej tajge, cestou len jedna dedinka, jedno kafe /reštika/, snáď prvý úkaz vzmáhajúcej sa civilizácie. Cestu do Mezene postavili len v roku 2008, predtým tam bol len zimnik, pochopiteľne v lete neprejazdný. V lete ostávalo len lietadlo, ktoré bolo pre väčšinu ľudí príliš drahé, tak nikam necestovali. Aj tak po ceste stretnete snáď jedno auto za hodinu. Cez rieku Kimžu pontónový most, tiež pokrok. Most sa na zimu rozoberie, ale na prechodné obdobie, kým rieka zamrzne, aby sa dalo po nej prejsť autami a naopak, kým zase na jaro rozmrzne, je cesta na cca 1 mesiac bez mosta. No čo, jednoducho sa nejazdí, dedinka Kimža je odrezaná od sveta.
V Kimži sme chvíľu pobudli, krásna stará dedinka s pôvodnou architektúrou, prvá písomná zmienka o dedinke je z roku 1650, žije tam cca 130 ľudí trvale, navštívili sme aj múzeum, je to vlastne opustený dom, starý cca 200 rokov a zhodou okolností tam bola aj sympatická riaditeľka múzea z Mezene, ktorá nám všetko veľmi ochotne poukazovala. Dokonca je v dedinke aj funkčný veterný mlyn. Po postavení cesty sa už aj pár domov predalo ako chalupy, jeden chlapec z Archangelska tam bol akurát na prázdninách tak nám porozprával, kúpili chalupu za cca 800 EUR, hoci z Archangelska je to cca 350 km zväčša po gruntovkách, aj tak chodia pomerne často. Ono Rusi tú vzdialenosť berú trocha inak. To čo je pre nás na druhom konci Slovenska, oni berú ako neďaleko.
Za Kimžou ďalší pontónový most, oveľa väčší.Rieka Mezen tu má šírku niekoľko sto metrov, a aj keď bol mimoriadne nízky stav vody, takú rieku u nás nemáme, ani Dunaj sa na to nechytá. A to je len taká v rámci Ruska bezvýznamná riečka.
Za niektoré mosty sa platí, niektoré sú zadarmo. Za tento som zaplatil cca 30 EUR, čo zase nie je až tak málo. Tu ma ale brali ako náklaďák, neukecal som to. Pri niektorých mostoch bol cenník akože za UAZ xxx rub., za KAMAZ xxx rub., za ZIL xxx rub, ale v žiadnom cenníku sa pochopiteľne MAN nenachádzal, tak to bol taký zaujímavý šport, ukecávať ich na prijateľnú cenu. Išlo to so striedavými úspechmi, jeden raz som platil dokonca ako za osobák. Väčšie úspechy som mal, keď bola pokladníčka žena, netvrdím, že to svedčí o mojom šarme, ale ženy sa skôr nechajú oblbnúť :-).
Potom ďalej na Lešukonskoe, taká stredisková obec povodia rieky Mezeň, prišli sme až k preprave, tam sme sa ale dozvedeli zlú správu, že prevoz cez rieku Mezeň v Usť-Kyme je len maličký na jedno osobné auto a teda do Usogorska tadeto neprejdeme. Rátali sme aj s takouto eventualitou. Je ale zaujímavé, že až doteraz nám nikto nevedel toto povedať, nikto až tam nejazdil, nakoniec prečo by tam kto išiel. Tak sme do Lešukonského ani nešli, obrátili sme to na smer Kimža a Pinega. Flek sme našli na prekrásnom mieste na kraji dedinky Kosmogorodskaja na brehu rieky Mezeň, nádherné miesto a super hríbová polievka Libora.
Ráno krásne počasie, cesta späť na Pinegu, zastávka v reštike, dali sme si sči, takú dobrú kapustovú polievku. V Pinege tankujeme, ale neberú karty, nejako som nerátal, že budem musieť aj naftu platiť v hotovosti, máme málo peňazí. Keď som sa spýtal, kde je najbližší bankomat, veľmi som miestnych pobavil, taký srdečný smiech som dlho nepočul. Tak asi sa budeme musieť vrátiť na hlavnejšiu cestu smerom na Archangelsk až po nejaký prvý bankomat. Tak ideme ďalej, cesta naznačená v mape je len zimnik, pýtali sme sa viacerých, pre istotu, musíme ísť okľukou cez Svetlij a Krasnoe. Nocujeme v dedinke Kargomen, tiež ako inak krásne miesto na brehu Pinegy, pofukuje vetrík, čo značí, že nie sú komáre.
Na ceste vyťahujeme jednu Ladu z jarku, šofér nezvládol zákrutu, jamy na ceste ho doslova vyhodili z cesty. On potom telefonoval priateľovi do Karpogory, ten mu potvrdil, že je tam bankomat, tak sme si ušetrili cestu späť a ideme na Karpogory. Mimochodom, Rusi na tých ich gruntovkách jazdia ako blázni, jama – nejama, bez ohľadu či je piesok, blato, štrk, často sa zdalo, že už vyletia z cesty, ale nakoniec to väčšinou zvládli.
Tu sa odpojil Mišo na Subaru, nemá toľko času ako my, ide cez Fínsko domov. Ďalej putujeme už len dve autá a neskôr sa ukázalo, že táto druhá časť cesty by bolo pre jeho Subaru asi nezvládnuteľná. Cesta do Karpogorov pred pár rokmi tiež neexistovala, teraz nejako poplátali a pospájali technologičeskije cesty, spravili miestami len násyp z piesku. Neviem, ak by prišiel trvalý dážď, či by to nezmylo. Vyhýbanie na pieskovom násype je adrenalín, okraje sú mäkké, človek ťažko odhadne, pokiaľ môže ísť, aby to nedopadlo takto:
Až keď sme to odfotili, vysvitlo, že šofér je ešte vnútri, poslal nás ale preč, že mu nič nie je. Ruský človek zjavne vydrží veľa.
Veľa dlhých úsekov vedie pieskom, skoro ako na slovenskej sahare na záhorí. Tam to však bol offroad, tu je to bežná cesta. Pred cestou bola závora, vjazd na technologičesku bol kontrolovaný, z búdky vyšla sympatická ruska a skoro spadla z nôh, čo to vidí. Turistov, v MANe a expedičnej Toyote, navyše asi prví cudzinci. Po obligátnej otázke, čo tu preboha robíme a prečo sme prišli zrovna sem, prišla moja obligátna odpoveď, že sme turisti, v Rusku je super príroda, milí ľudia a krásne ženy a že nech zatvorí závoru, sadne k nám a ide s nami. Kľudne by som nechal obsluhovať závoru niekoho z mojej posádky :-). Ale že vraj musí pracovať, ale inak by išla, dva roky nemala dovolenku. Tak sme pokračovali v pôvodnej zostave, v Karpogoroch bol našťastie bankomat, vybral som radšej viac, ktovie kde bude ďalší, asi až v Usogorsku. Za Karpogorami flek pri rieke Pinega, zase klasika, kľud, ticho.
V noci dosť zima, cca 10 st. , k slovu prišlo aj moje webasto, neskôr sa ale vyčasilo, pokračovanie smerom na Ňuchša, pekná stará a kupodivu aj dosť veľká dedinka.
Za Ňuchšou zastávka na obed, bol to ale taký pekný flek, že sme sa rozhodli ostať, pochytať nejaké ryby a ugrilovať ich. Napriek skutočnosti, že ryby zjavne v rieke boli a teóriu rybárčenia ovládam, nechytil som nič. Prečo, netuším. Pozrite na ten štýl, na to predsa musí zabrať každá ryba. Ale narehotali sme sa poriadne a mal som stále neodbytný pocit, že sa nám rehocú aj tie ryby :-)
Za ňuchšou sa priostrilo, mäkký piesok, úzka cesta lesom, veru bolo aj 4×4, táto cesta tiež donedávna neexistovala.
Potom kus technologičeskej, jedna polovica cesty rozbité betóny, druhá jamy, ťažko bolo vyberať. Celkovo sme mali ale fakt šťastie, že bolo sucho, inak by bolo toho adrenalínu viac, možno až príliš. Potom taká rarita, do Blagojeva asfalt, síce krivý a deravý, miestami z neho vyrastali stromčeky, ale bol. Zaujímavosťou Blagojeva je, že Stalin z neznámeho dôvodu prenajal územie Bulharom aby tam ťažili drevo, a teda ten asfaltový úsek tam postavili Bulhari. Rusi taký luxus pokladajú za zbytočný. V Blagojevove a Usogorsku žije ešte asi 200 Bulharov, s jedným som sa aj povyprával, je ženatý s ruskou a je spokojný. Bodaj by nie, keď vidím tie krásne Rusky. Odtiaľto je do prvého väčšieho mesta cca 250 km.
Keď sme sa pýtali na cestu v Edve pri base, tu už ozaj všetci na nás pozerali ako na bláznov, čo to tam preboha robíme. Vysvetliť im mojou bežnou formulkou o prírode, ľuďoch a krásnych ruskách dôvod našej cesty sa mi nepodarilo. V ponurom prostredí vedľa basy odkiaľ sa každý snaží zutekať, to už nikto nepochopí. Za Usogorskom nás čakal podľa vyjadrenia Rusov dosť nepríjemný úsek. Žijú na ňom “zekovia”, čo sú ľudia, ktorí za menšie previnenia nedostanú basu, ale akúsi novú formu pracovných táborov, musia robiť v lesoch, hlásiť sa vždy v Edve, kde je aj väznica. Bývajú kde-kade v lesoch, chatrčiach. Hoci nám nikto nepotvrdil, že by niekoho napadli, aj tak nám nedoporučovali v tejto oblasti spať. Je ale pravdou, že po ceste sme nikoho nevideli, len stretli pár áut, zúfalcov, ktorí zjavne nemali inú možnosť, ako sa mlátiť po ozaj strašnej technologičeskej. Priame spojenie do Usogorska je len po zimniku, alebo vlakom, cesta, po ktorej sme išli viedla obrovskou okľukou cez archangelskú oblasť, výhradne len po už neudržiavaných technologičeskich. Už aj mostíky mali zjavne odslúžené, niektoré ozaj budili hrôzu, ale keď tade prešli rusi, tak musím aj ja. Je ale tiež pravdou, že pod niektorým autom sa to už definitívne rozpadne, ale prečo práve pod mojim ???
Veľmi ťažko sa zisťovala cesta, pravdepodobne tých možností bolo viacero, ak sme náhodou niekoho stretli, vždy poradil inak. Samozrejme cesta nebola vyznačená ani na najpodrobnejšej topo mape. Dlhé úseky sa išli krokom, napriek suchu boli aj hlboké mláky, po dažďoch to tu musí byť ozaj zlé.
Ťahali sme dosť dlho, chceli sme sa dostať čo najďalej od zekov, potom za vymretou dedinou sme len odbočili na lesnú cestu a pri nej sme to zakotvili, chvíľu posedeli pri ohníku a išli spať, dosť sme boli unavení.
Noc bola kľudná, samozrejme tichá, kto už by len to ticho rušil. Najťažšie úseky sme mali za sebou, už len pár desiatok km do Jarenska. Po prvý krát v Jarensku sme videli policajnú stanicu, doteraz ani policajta, pravdepodobne je v týchto odľahlých oblastiach ozaj bezzakonie, ale asi si ľudia poradia sami. Za celý čas som nikde nemal ani na chvíľu dojem /okrem územia zekov/, že nám chce niekto niečo zlé. Jediné veľké nebezpečenstvo hrozilo pri družbe, a to opitie vodkou. Ak sa zvládne tento problém, z mojich skúseností môžem konštatovať, že v Archangelskej oblasti je úplne bezpečne.
Doplnili sme tam vodu, spravili nákup a vypytovali sa na ďalšiu cestu na Kotlas. Podľa informácií sa dá ísť aj po ľavom, aj pravom brechu rieky Vyčekdy. No po pravej sa informácie rôznili, niekto tvrdil, že neprejdeme, ale len z počutia, nikdy tade nešiel, šofér obrovského Kamazu nám povedal, že prejdeme, ale nebolo to tak celkom bez zaváhania, kritériá prejazdnosti na jeho Kamaze s 1,5 m kolesami sú trochu inde, tak sme pre istotu zvolili možnosť ľavého brehu a prešli paromom do Urdomy. Tam nutný šašlik, nakoľko je veľmi ťažké si niekde dať niečo iné, bol to taký bufetík, robia aj disko, sympatická spolumajiteľka porozprávala, že nie je jednoduché otvoriť taký kšeftík, byrokracia a možno aj úplatky tu asi fungujú. Aj nás pozývali na večernú disko, ale to som si netrúfol, ktovie ako by to dopadlo, aj družba má svoje hranice.
Všade, kde prídeme budíme taký záujem, asi ako keby lietajúci tanier pristál v Bratislave na námestí. Navyše sme cudzinci, turisti, v zaujímavých autách, to tam videl málokto. A MAN budil ozaj záujem. Rusi to nazývajú “avtodom”, ale ak vôbec, tak poznajú len veľmi sparťanské rybárske GAZy s pieckou a lavórom vody na umývanie. Niečo takéto bolo úplnou raritou, v miestach, kde tečúca voda a splachovací záchod je luxusom aj v byte, a oni to vidia v aute… Hlavne ženy to vedeli skutočne oceniť, vnútorné vybavenie MANa sa im skutočne páčilo. Muži sa pochopiteľne zaujímali hlavne o techniku.
V Urdome sme sa dozvedeli, že na ľavom brehu je asi 60 km úsek len technologičeskaja, spravená kvôli stavbe plynovodu, kde môžu ísť normálne autá len od 6tej do 8mej ráno a potom zase dve hodky večer. No ale táto možnosť je len pre osobné a mňa asi nepustia. Tak sme sa boli spýtať vo firme, ktorá to stavia, či ma pustia, odpoveď bola, že áno. Tak sme sa vybrali ďalej, po hlavnej ceste na Kotlas, ktorá miestami pripomínala slovenskú saharu sme sa dostali až k rampe, kde ochrankár jednoznačne potvrdil, že nás nepustí. No a teraz mu vysvetliť, že moje auto je osobné. Navyše som mu hovoril, že nám povedali vo firme, že nás pustia, no ale bol neoblomný. Vraj koho som sa pýtal, samozrejme som meno nevedel, potom kdesi telefonoval, ukazoval som mu papiere že mám zatriedenie M1, tomu ale on vôbec nerozumel, že ak nás pustí, tak môže prísť o prácu, zase telefonoval asi šéfovi, no bolo to presviedčanie asi pol hodky, ale nakoniec som slávil úspech, otvoril. Ak by nie, musíme ísť späť do Urdomy, paromom na druhú stranu a skúsiť po pravom brehu. Iná cesta jednoducho neexistuje.
A tak sme mali tú česť 50 km ísť vedľa stavby plynovodu, bolo to ale ozaj zaujímavé, ako sa rodí takáto vec. Napred len tajga, potom odlesňovacie stroje, vyrovnanie zeminy obrovskými buldozérmi, potom sa položia tie kmene na fóliu na zem, na to sa zvaria postupne rúry, vedľa vykope ryha a šup do zeme. Ako na páse. Je pravda, že problémy s výkupom pozemkov, ochranármi a podobnými vecami ako u nás nepoznajú. Videli sme jazierko, ako ho postupne zasýpajú a hotovo. U nás by zelení protestovali, že tam žije nejaká žabka alebo vtáčik, navyše by sa priviazali k stromu, no ale tu? Milióny stromov a tisíce jazierok, načo to riešiť? Veru iný svet.
Flek na noc až za záverečnou rampou, len taká trochu núdzovka, dosť blízko pri ceste, ale pri rieke a vcelku peknom mieste, bolo už dosť hodín, úsek technologičeskoj sme prejsť museli.
Ráno krásne počasie, už asi cítiť, že sme tak 600 km južnejšie, nákup v Koražme, potom Kotlas, to ale bolo na nás veľké mesto a také vždy vynechávame. Nakoľko sme ešte mali dosť času, padlo rozhodnutie ísť do Dvinského, Verchnej Tojmy a pustiť sa smerom ďalej na Osiatkino, ešte znova do divočiny, vraj je to tam pekné, spraviť taký okruh. Zastavili sme na obed pri Sev.Dvine, malej dedinke na brehu. Miestni nás doviedli k vode, krásny flek a tak sme to tam zabodli aj na noc, bolo kúpanie, veget, družba so Sašom, podnikateľom z Kotlasu, dosť som sa dozvedel nového. Napr. že pozemok sa nedá ani v tých najodlahlejších miestach len tak obsadiť, treba kúpiť od štátu, stavebné parcely pri mestách stoja tak 30 EUR za m2, na vidieku samozrejme výrazne menej. On kúpil chatu neďaleko s krásnym výhľadom na rieku Dvinu za necelých 100 dolárov. Mal prenajaté lesy, v ktorých ťažil drevo, čo je tu bežné, ale lesy sa kúpiť nedajú, len prenajať. No a potom sa ťaží a ťaží, ozaj v ohromných množstvách, ťažko povedať, či lesov ubúda, možno niekde v prístupnejších oblastiach, ale celkove je les v Rusku úplne absolútne nekonečný.
Družba bola ukončená vypitím ohromného množstva vodky s negatívnym dopadom na Libora a Peťa, ono držať krok so 120 kg rusom sa nedá. Tempo nahodil obrovské, ja som samozrejme unikol k vínu. A takto dopadli poniektorí…
Ráno ďalej smer Bereznik, na parom, ktorý preváža cez Sev. Dvinu. Vladova Toyota sa ešte zmestila, ja už nie, tak som ostal sám na brehu a súkromný parom ma nechcel zobrať, vraj jedno auto sa mu nevyplatí. Ale ukecal som za 1000 rub. že ma zoberie aj samého. Nakoniec sa pridalo ešte jedno auto, ale dohodnutá suma aj tak ostala. Počasie sa zhoršilo, pršalo, druhá strana brehu bola blatová a šikmá so strmým výjazdom, bravúrna otočka driftom Kamaza s vlečkou naloženou drevom sa tak ľahko nevidí. Cesta do Verchnoj Tojmy dosť provizórna, navyše s brodom. Keďže bolo málo vody, parom nepremáva až do mesta, ale cca 5 km vedľa, kde je navyše aj brod pre normálne osobné autá neprejazdný. Majú smolu. Jeden šofér obrovského Urala nám povedal, že aby sme išli za ním, tam že je brod bezpečný. No mal som malú dušičku, jeho kritérium bezpečnosti je v takom aute niekde inde. Ale bolo to v poho, len jednej časti som tam vhupol hádam aj meter.
Mestečko Verchnaja Tojma bolo už ozaj za toho upršaného počasia trochu skľučujúce, akurát tam bol nejaký festival. Zase sme museli dať šašlik, nebolo tam nič iné. Vo všetkých stánkoch len šašlik. Pomaly sa prejedá.
Potom cesta ďalej na Dvinskoj a Osiatkino, príroda dosť jednotvárna, cesta rozbitá technologičeskaja, vidíme oproti dve Suzuki s ruskými džipermi, zastavujeme, no a šok, zrazu zdravstvujte Ivan, my vás poznáme z ruského sajtu, privet slováci. No teda stretnúť v odľahlej ruskej tajge niekoho, kto vás pozná, to je veľmi veľmi zaujímavý a príjemný pocit. Ten svet je ozaj malý. Vracali sa už z expedície, spravili cestu z Ňuchče do Osiatkino, podľa viacerých nezjazdnú, rešpekt. Povedali nám ale, že to Osiatkino za moc nestojí a navyše sa nedá spraviť nami plánovaný okruh cez Lambas a Učmengu, tak sme sa rozhodli vrátiť. Potom sme ich stretli znova v Verchnoj Tojme, hľadali parom a brod, išli sme za nimi, našli brod o trochu plytší, spolu sme išli paromom späť.
Z paroma späť po Kotlas po tej istej ceste, po chvíli sme našli krásne miesto na vysokom brehu Severnej Dviny, akurát pôsobilo rušivo nakladanie lodí drevom, no ale zase to bolo dosť ďaleko. Asi sme už zhýčkaní, keď nie je úplné ticho.
Ráno Veľkij Usťug, zaujímavé mestečko, aj s kostolíkmi a teda bolo ich tam dosť, na ruské pomery upravené a s prvou takou ozajstnou reštikou, kde mali aj niečo iné ako šašlik. Podľa niečoho malo mestečko asi dobrý lobing, je to sídlo Deda Mráza, niečo podobné ako Santa Claus vo Fínsku. Ďalej na Totmu, džiperi nám ukázali viac vecí, ktoré by sme mali na trase vidieť, a jeden z nich bol gejzír pri dedinke Poldarsa, ale nielen to, bol to ozaj zvláštny a krásny útvar 250 mil. rokov starý, nádherné brehy rieky Sukhona, ozaj super vec.
No a na gejzír bolo treba ísť loďkou, nebol problém, podnikaví rusi už čakali, previezli nás, kým sme pozerali gejzír, chytali ryby.
Po návrate zaujímavé stretnutie s partiou mladých z Koražmy, boli tu na víkend na oslavu narodenín, družba, poukazovanie MANa, pokec. Všetko mladí ľudia, nevedia inak ako rusky, Ľuda pôvodom z Kaukazu to vysvetlovala, že sa aj učia na škole tak nejako z povinnosti angličtinu, ale po viacročnom nepoužívaní to málo, čo sa naučili jednoducho zabudnú. Dozvedeli sme sa, že majú dva druhy pasov, jeden tuzemský, čo je asi ako občaňák, a zahraničný, ale ten dostanú až po preverení, napr. či nemajú nejaké dlhy a pod. Ale že to nie je problém. Veľmi skoro si zakladajú rodiny, Ľuda má už v 24 rokoch dieťa, 32 ročný mladík už má tri deti, najstaršie 8 ročné. Vraj je to normálne, tri deti sú štandart. V mestečkách je ozaj vidieť dosť detí. Podobne to u nás bolo za socíku, teraz si mladí u nás chcú užiť a zarobiť, dieťa nejak až potom.
Večer som oslovil prevozníkov, či nepredajú nejaké ryby, predali, 4 kúsky, šťuku, ostrieža a ešte voľačo, čo som nepoznal, zorganizoval som okamžitú akciu grilovania, Libor kuchár z vojny ryby vypitval a pár minút po ukončení života-teda tých rýb- už boli na grile. Boli fantastické, hoci mali dosť kostí. Ako vidno, mohol som sa tváriť, že som to chytil, ale asi by mi nikto neuveril.
Ráno som videl u domácich, že pripravujú voľačo také asi ako 50 zahnutých ostrých klincov na silných lankách, vysvetlili nám, že takto sa chytajú veľké ryby, ktoré nemajú kosti, povedal aj ako sa volajú, ale samozrejme som to po rusky zabudol, že majú až 5 kg, a ak by sme ostali, tak že nás pozývajú na hostinu. No zase kvôli rybám tam čakať deň sa nám moc nechcelo. Vraj za takýto spôsob lovu je až jeden rok basy, dovolené a voľné lovenie je len s udicou.
Tak sme sa vydali ďalej, dosť jednotvárna cesta, hoci príroda krásna, po vjazde na hlavnú cestu smer Moskva už prúdy áut, kamiónov, dobrá cesta, no už civilizácia, to už nebolo pre nás zálesákov to pravé. Vologdu sme vynechali, pre nás príliš veľké mesto, potom sme z hlavnej odbočili smer na Kubenskoe ozero, tam sme hľadali flek, ale ťažko bolo hľadať, všetko bolo zarastené lesmi. V Európe sa k jazeru nedostanete pre súkromné pozemky, závory, hotely, tu zase pre divočinu. Dostali sme sa až do malinkej dedinky, tam nám ochotní ľudia potvrdili, že k vode je len chodník, s autom sa nedostaneme, ale zároveň poukazovali starú báňu /ruská sauna/, zistili kde sa dá dostať k vode, úplne super milí a ochotní ako všetci.
Tak sme podľa popisu prišli až k jazeru, krásne, veľké ako štvrtina slovenska, a to je len také na ruské pomery maličké.
Ráno smer kultúra, mali sme v pláne dva monastyry, jeden v Kyrilove, bol super, bol to celý komplex, až sa divím, že dejiny v podobe komunizmu a vojny to nezničili. Bola to už ale komercia, vstupné, nejaké autobusy, dokonca sme stretli turistov z Holandska. Prišli do Moskvy lietadlom, potom prenajali auto a išli do Pítera. Celkom dobrý nápad. Ešte sme ich potom stretli na parome.
Druhý, Ferapontovo už bol podstatne menší, ale kultúry bolo dosť, ideme ďalej k Bielemu jazeru, kde by sme sa chceli utáboriť. Problémom ale ostáva nemožnosť príjazdu k vode, všetko bažiny, nepriechodné lesy, tak až od Lipin Boru až po parom cez volžský kanál bez šance. Parom vzal len Vlada, mňa škaredo odsunuli, kým som pochopil, čo sa deje, ostal som na brehu sám, všetky osobáky zobrali. Tak som musel hodku čakať. Parom mal kapacitu pre 8 osobných áut a jazdil raz za hodinu. Dá sa ľahko predstaviť, aká asi bola na ceste premávka. Zácpy určite nehrozili. Vlado zatiaľ našiel flek na brehu kanála, medzi rybárskymi mobilheimami, bolo kúpanie, ohník, sledovanie lodičiek a tak. Družba výnimočne nebola.
Ráno napred krásne , za chvíľu ale vytrvalý dážď, chvíľu hlavná cesta, nič moc ako v Európe, potom odbočka na vedľajšiu, tam už aj šotolina, prejazd niektorými dedinko-mestečkami s kalužami, jazerami vody, blata, šedivej oblohy nič moc, ale nemôže byť stále jasno a optimisticky, aj to patrí k cestám. Stretli sme pomaličky plaziacu sa kolónu cca 10 talianskych obyťákov, šoféri s vytreštenými očami sa zúfalo snažli vyhnúť jamám a výtlkom, tie ich ducata a sprintery asi dosť trpeli. Nemyslím si, že takto v kolónach to má nejaký zmysel, zvlášť je asi nutné mať presný itinerár, svojho vedúceho, nemôžu si len tak dohodnúť kam a kedy a kde ísť, s 20 ľuďmi sa to nedá. Nejako mi to pripadá ako zabíjanie myšlienky slobody jazdy s obytňákom. Tu už je organizovanosť ako s cestovkou. Navyše na drvivú časť miest, kde sme boli my sa nedostanú, len asfalt, nejaké parkoviská, no neviem. Ale snaha spoznávať nové sa cení.
Postupne bolo viac dedín, aj keď nie preľudnené, krajina sa menila, prevažovali lesy, ale bolo aj viac polí, pasienkov. Proste divočina skončila. Vecer sme ale nasli krásne miesto pri rieke, romantika, ohník a tak.
Ráno krásne počasie, cesta na Novgorod, celkom pekné mesto, ale nezastavovali sme, išli sme ďalej na Pskov už smerom k hraniciam, nejak už táto časť bola pre nás moc scivilizovaná, pri mestách množstvo dač, a hoci príroda nebola škaredá, už to nebolo ono. Za Pskovom sme sa chceli dostať k Čudskému jazeru, ale nenašli sme flek, buď bola húština, les, bažiny, alebo zastavané dokonca nejakými rekreačnými zónami. Blízkosť veľkého mesta bola cítiť. Nakoniec sme našli flek pri malom jazierku, nejaká ich oddychová zóna, ale pekné prostredie v borovicovom lesíku, cez ktorý som sa preštrikoval hádam na centimetre.
No a ráno už na colnicu do Pečory, takú buzeráciu od jedného veľmi “dôležitého colníka” som ešte nevidel. Napred nás nechcel pustiť cez osobné, hoci nás už nasmerovali do osobného prúdu, potom dvakrát vypĺňať colné, hoci som mal už jedno z príchodu, potom prehliadka všetkých skriniek, priestorov, chcel aj pozrieť do nádrže s vodou, ale tá bola na fest pripevnená, pomaly to chcel rozobrať. Dokonca aj vytrhával kazetu z wc, keď som mu ale povedal, že je to toaleta, kupodivu mi uveril. Ale mohol sa presvedčiť, doprial by som mu to. Dosť nepríjemná skúsenosť. Aj to je Rusko.
Potom už len cesta domov, nič mimoriadne, až na Poľsko, Waršavu sa nám podarilo dosť dobre obísť bočnými cestami, ale od Krakowa po hranicu sme išli 4 hod, napred sme chceli ísť cez Oravu, ale hneď za Krakowom začínala zácpa až do Zakopaného, tak sme sa vrátili a po bočných cestách sme sa chceli dostať na Kysuce. Aj bočné cesty boli úplne ucpané, stálo sa pri každých svetlách, kruhovom objazde, všetko cez dediny, mestečká, obchvaty tu neexistujú, navyše bola uzavretá cesta na Ziviec, no úplná katastrofa, nechápem ako tí Poliaci takto môžu žiť. Veď to predsa nie je tak chudobná krajina, aby nemohla riešiť aspoň obchvaty miest, ak už nie dialnice. Navyše na tých málo úsekoch dialnic a rýchlostných ciest sa platí mýto pre autá nad 3,5 t, kde sa kupuje el. krabička sa mi nepodarilo zistiť, na hraniciach ani stopy, tak som len tŕpol, aby ma nechytili. A na tých niekoľkých miestach, kde bola pekná príroda, napr. Ziviec s priehradou, bolo toľko národa, áut, ruchu, že o nejakom oddychu nemohlo byť ani reči. Skutočne nepochopím, ako môže niekto ísť na dovolenku do Poľska, ja som ho už na štvrtý krát precestoval rôznymi cestami a nenašiel som na ňom ale absolútne nič pozitívne. No ale zvládli sme aj toto a okolo 17tej v sobotu som bol doma.
A čo na záver? Opäť som sa presvedčil, že Rusko je v mnohých ohľadoch iné ako krajiny v západnej európe, na aké sme zvyknutí. Každým dňom niečim prekvapilo a zažili sme niečo iné. Najviac sa mi ale páčila príroda na severe, nekonečné lesy s riekami, z ktorých sa dá piť, krásne jazerá, pôvodné drevené dedinky ako vystrihnuté zo starých ruských rozprávok, ktoré akokeby zázrakom nezničila komunistická výstavba. Sedieť večer na brehu rieky, vnímať to naprosté ticho, pozerať na zapadajúce slnko aj po polnoci, ako sa odráža na hladine rieky alebo jazera, pozerať do diaľky na nekonečnú tajgu, kde nevidíte ani jedno svetielko, sledovať dohorievajúci oheň, to je niečo, čo už nájdete málokde a takých miest ubúda. No a samozrejme ľudia, ešte nepoznačení večných zhonom, stresmi a honbou za majetkami. Sú maximálne srdeční, komunikatívni, vždy ochotní pomôcť, poradiť. Už sa asi stávam rusofilom.
A štatistika na záver:
– najazdil som 9664 km, z toho cca 3500 km po nespevnených cestách
– priemerná rýchlosť 50,4 km/hod
– priemerná spotreba 25,5 l/100km
– strávil som 191 hod za volantom
a ešte :
– vypil som 84 stakančekov vodky
– zjedol 12 šašlikov
– videl 214 jazier
– prechádzal cez 1451 riek a potokov
– videl 1,421.251 stromov
fotky môžete pozrieť vo fotoalbume
alebo priamo cez Flicker
